Tabu na slová “Ja viem”

Stalo sa dnes dobrým mravom, vsunúť pred každé naše tvrdenie o niečom, čo je pre nás celkom banálne a zjavné, magické slovíčko „verím“, prípadne „myslím si“. Povedať slová „ja viem“ sa dnes všeobecne považuje za mimoriadnu trúfalosť. Ospravedlniteľná je snáď len za podmienky, že sa zmieňujeme o „objektívnych vedeckých faktoch“. Naša spoločnosť vôbec neberie do úvahy možnosť, že za určitých okolností môžeme určité veci skutočne i vedieť, a to celkom nezávisle od akýchkoľvek vonkajších faktov a autorít. Neveriť. Nemyslieť si. Proste vedieť – a súčasne i vedieť, že to vieme.

Povedať slová „ja viem“ v inom kontexte než v súvislosti s „vedeckými faktami“ sa považuje za nedostatok pokory a vyvyšovanie svojho celkom subjektívneho, relatívneho a koniec koncov ničotného názoru nad rovnako subjektívnymi, rovnako relatívnymi a rovnako ničotnými názormi iných, rovnako stratených ľudí. A beda tomu, kto si dovolil vysloviť, že vie niečo, čo je v rozpore s „objektívnou vedou“! Vyjadrenie takéhoto typu prekračuje všetky hranice našej civilizácie súčasne. Akoby veda nebola o metóde poznávania, ale o akýchsi názoroch. V každom prípade, sčasti pre zachovanie všeobecného pokoja a sčasti pre zachovanie zvrchovanosti vedy v otázkach poznania sme sa rozhodli uveriť, že všetko, čoho je ľudská myseľ sama osebe schopná, je niečomu veriť.

No samozrejme, že ľudská myseľ dokáže i vedieť. Každý vie, že ak dvom kameňom pridá ďalšie tri, bude mať pokope päť kameňov. Každý človek, ktorý sa nehrá na ynteligentného, má k dispozícii všetky mentálne prostriedky na to, aby mohol spoľahlivo vedieť, že každé násilie iba plodí ďalšie násilie a bludný kruh násilia možno pretrhnúť jedine láskou. Každý z nás dobre vie, že kvalita červenej farby je v istom zmysle opačnou od kvality energie modrej. Každý, dokonca i vrátane vrahov, vie, že zabíjať je zlé. A každý, vrátane tých najbohatších oligarchov, kdesi v kútiku duše vie, že v živote na konci dňa záleží na celkom odlišných veciach, než je materiálne bohatstvo či moc. Existuje kopec vecí, ktoré vieme všetci, a to celkom nezávisle od toho, či nám to niekedy niekto povedal. Nemusíme sa ich učiť. A potom tu existuje ešte ďalšia nemenej veľká kopa vecí, ktorých pravdivosť dokáže rozpoznať každý, kto disponuje určitými špecifickými životnými skúsenosťami. Ľudská myseľ je totiž čímsi omnoho veľkolepejším, než len akýmsi počítačom, vypľúvajúcim na základe matematicko-logických výpočtov určité pravdepodobnosti a určitý počet hviezdičiek. Ľudská myseľ dokáže rozlišovať medzi podstatami vecí a ich najrôznejších kvalít.

Keď Aristoteles formuloval svoj známy logický princíp sylogizmu, teda logického spájania premís (predpokladov) do logického úsudku, ilustroval ho na príklade dvoch premís. Prvá znela „Každý človek je smrteľný“ a druhá „Sokrates je človek“. Princíp sylogizmu mal spočívať v tom, že pokiaľ sú obe premisy pravdivé, pravdivý musí byť nevyhnutne i z nich vyvodený logický záver „Sokrates je smrteľný“. Kognitívni vedci, snažiaci sa porozumieť ľudskej mysli a povahe poznávania, investovali od začiatku minulého storočia príliš mnoho pozornosti ľudskej schopnosti vyvodzovať logické úsudky, no príliš málo alebo takmer žiadnu ľudskej schopnosti pravdivo zistiť, že Sokrates je človek a že každý človek je smrteľný. Hodnota logického usudzovania by pritom bola nulová, pokiaľ by sme nevedeli nič o pravdivosti premís, z ktorých usudzujeme. Lenže človek dokáže pravdivosť takýchto premís poznávať, a to nie len s určitou mierou presnosti, ale stopercentne. Človek dokáže nielen vedieť, že každý človek je smrteľný – v jeho silách je i vedieť, že to vie. Práve tak viem i to, že ste človek, hoci by ste mohli byť len mojou halucináciou, hologramom, či prezlečeným reptiliánom. Napriek tomu viem, že ak budem vychádzať z predpokladu, že ste človek, budú moje úsudky pravdivé. Niektoré veci skrátka vieme a naša súčasná veda a spoločnosť to nedokážu oceniť.

Moderná epistemológia (teória poznania, oblasť filozofie), založená na karteziánskom dualistickom chápaní sveta, rozlišuje tri charakteristiky poznania či vedenia. Za prvé, človek niečomu verí. Za druhé, toto „niečo“ je pravdivé, teda zodpovedá objektívnej pravde. A za tretie, človek má pre túto svoju vieru dobré dôvody, teda jeho viera nie je náhodná. Táto definícia však podľa môjho názoru nevystihuje podstatu toho, čím poznanie je. Predpokladá, že poznanie a viera je jedna a tá istá skúsenosť. Že ak verím v reinkarnáciu či v nebo a peklo, subjektívne túto vieru pociťujem rovnakým spôsobom, akým pociťujem poznanie, že každý človek je smrteľný alebo že dva plus dva sú štyri. To však nie je pravda. Niektoré veci totiž skrátka vieme a vieme, že ich vieme. Neveríme. Vieme. Poznanie a viera sú dve rozličné typy subjektívnej skúsenosti, pri ktorých máme do činenia s dvoma rozdielnymi aspektmi ľudskej mysle. Navyše, zmienená definícia poznania vôbec neráta s možnosťou, aby mohol človek nielen mať dobré dôvody niečomu veriť, ale i sám spoľahlivo posúdiť, že jeho „viera“ (ktorú v skutočnosti pociťuje ako poznanie) zodpovedá pravde. Ako som však povedal, ja viem, že ste človek a nie reptilián. Možno, že pri niektorých ľuďoch by som si tým nebol istý, ale pri vás som. Podmienka „zhody viery s objektívnou pravdou“ nie je niečím, k čomu by jednotlivec nemal čo povedať. Nie je pravda, že posudzovať zhodu s objektívnou realitou dokáže pravdivo jedine veda. Za určitých okolností a v určitom spektre javov to dokáže každý z nás, a to nie len na určitej úrovni pravdepodobnosti, ale stopercentne. Naše mysle sú vybavené všetkými potrebnými nástrojmi na to, aby dokázali preniknúť do tajov nášho sveta a nadviazať s ním určitý typ spojenia, ktorého výsledkom je poznanie. Poznanie, nadobudnuté našou vlastnou mysľou, je síce (podobne ako to vedecké) nekonečne obmedzené a relatívne, avšak v zásade pravdivé. Nebyť tejto jedinečnej ľudskej schopnosti pravdivo poznávať svet i seba samého, nikdy by nebolo mohlo vzniknúťnič také ako veda, na ktorú by mnohí z nás najradšej poznávanie sveta kompletne delegovali.

Nepíšem túto kapitolu preto, aby som vás podporil v iluzórnej viere vo váš milovaný ružový domček z karát, na vrchole ktorého si žijete svoj vlastný egotrip. Nie je mojim zámerom vnuknúť vám myšlienku, že všetky veci, ktorým veríte, sú pravdivé. Mnohé veci, ktorým veríme, sú jednoducho ilúziou. Ale mnoho ďalších vecí skutočne vieme. Jediným spôsobom, ako prekuknúť a prelomiť ilúziu, je pritom práve vedenie. Žiadna iná cesta von z ilúzie, než je poznanie, neexistuje. Práve preto si musíme prinavrátiť stratenú schopnosť rozlišovať medzi vedením a vierou. Schopnosť, ktorú nám spoločnosť s nástupom materialisticko-redukcionistického chápania sveta odňala a s príchodom informačnej vojny sa ju pokúsila definitívne pochovať.

V schopnosti rozlišovať medzi podstatou poznania a podstatou viery sa najlepšie vytrénujeme tak, že sa naučíme rozlišovať poznateľné od nepoznateľného. Zvyšok tejto kapitoly preto venujem môjmu pokusu o identifikovanie niekoľkých základných kategórií vecí, ktoré sú jednotlivcom plne poznateľné. Pod pojmom „plne poznateľné“ mám na mysli poznateľné mysľou jednotlivca bez nutnosti spoliehať sa na akékoľvek vonkajšie autority a ich úsudky o tom, čo je a čo nie je pravdivé. Tento zoznam nie je konečný.

1. Existencia – to, čo existuje

Človek dokáže za určitých okolností spoľahlivo poznať, že niečo existuje. Stačí, aby s tým mal osobnú skúsenosť, sprevádzanú dostatočne jasným a zreteľným porozumením. Na konci dňa pri rozpoznávaní vecí, ktoré existujú, nejde o nič iné, než o to, aby sme vo svojej mysli jasne rozlíšili ich unikátnu povahu (či aspoň povahu niektorého z ich aspektov).

Pokiaľ ide o veci, ktoré sú predmetom zmyslového vnímania, o tomto bode snáď nikto s výnimkou ľudí, zacyklených v nekonečnej slučke večného relativizovania, nepochybuje. Každý, kto získal osobnú skúsenosť s ohňom, vie, že to, čo nazývame ohňom, existuje. Ten, kto videl more, vie, že niečo ako more existuje. A to isté platí pre každého, kto sa kedy pozrel na slnko či mesiac. Oheň, more, slnko i mesiac poznajú bežní smrteľníci iba z obmedzenej ľudskej a pozemskej perspektívy. Môžeme sa dohadovať o tom, koľko toho vieme o ich skutočnej povahe, ako i o tom, koľko sme toho o nej vôbec mohli vedieť pred začiatkom ich vedeckého skúmania. No napriek tomu ľudia odjakživa vedeli, že veci, pre ktoré sa zaužívali názvy oheň, more, slnko a mesiac, existujú.

Nie je potrebné polemizovať o tom, či by oheň so slnkom náhodou nemohli byť iba našimi halucináciami, prípadne hologramami. Aj tak vieme, že nie sú. Ak by oheň so slnkom boli len našimi vlastnými halucináciami či hologramami, musel by byť rovnakou halucináciou či rovnakým hologramom celý náš svet. Je pravdou, že za normálnych okolností človek svojou obmedzenou mysľou nedokáže rozpoznávať skutočnosti, ktoré by boli skutočnejšie než svet, v ktorom žijeme, ako napríklad operačný systém Matrixu či bájne archetypálne „kolo času“. Napriek tomu sa však v bežnom živote môžeme v závislosti od okolností takmer zaručene spoľahnúť na to, že to, čo vo svete rozpoznáme, bude práve tak skutočné, ako tento svet. A presne tak objektívne.

Rozpoznávaním vecí, vnímateľných zmyslami, však naša schopnosť rozpoznávať existujúce ešte zďaleka nekončí. Rozpoznávame nielen veci, ktoré existujú, ale tiež najrôznejšie komplexné situácie a udalosti, ktoré existujú práve tak ako jednotlivé veci. A v neposlednom rade rozpoznávame i skutočnosti, viditeľné skôr vnútorným zrakom, než vonkajším. Môže to byť dobro i zlo, spravodlivosť i nespravodlivosť, láska i nenávisť. Môže to byť nespočetné množstvo farieb, vôní a aspektov tohto rozmanitého a nekonečne hlbokého sveta. Všetko toto na úrovni nášho sveta existuje a človek to môže ľahko vedieť. A až to raz vie, môže o tom všetkom viesť zmysluplný rozhovor s tými, ktorí to vedia tiež.

Každý človek, ktorý verí svojmu zdravému rozumu, vie, že skutočnosti na úrovni tohto sveta rozpoznávať dokáže. Lenže nemálo ľudí má v dnešnej dobe s touto inak banálnou myšlienok problém. Sú presvedčení, že odvolávanie sa na niečo ako „zdravý rozum“ patrí do dôb minulých, nie súčasných a už vôbec nie budúcich. Sú presvedčení, že človek nemôže veriť vlastným zmyslom, pretože tie ho neinformujú o objektívnej realite takej, aká je, ale len o akejsi subjektívnej ilúzii, ktorá sa pri zameraní zraku na skutočnosť vyjavuje v ľudskej mysli. Človek, pokorný voči objektívnej pravde, by mal podľa nich byť k vlastnému vnímaniu mimoriadne kritický. Ten, kto čítal predošlé kapitoly pozorne, však už dobre vie, že pôvod tohto názoru pramení v redukcionizme, ktorý objektívny pohľad na realitu stotožňuje s jedným jediným, a to mimoriadne špecifickým uhlom pohľadu (pohľad klasickej fyziky) na jeden mimoriadne špecifický výsek skutočnosti (na priestor).

Schopnosť človeka pravdivo rozpoznávať to, čo existuje, dokáže naozaj oceniť iba ten, kto redukcionizmus odmietol a kto hlavný problém ľudskej mysle vidí v obmedzenosti jej prístupu k realite a nie v jej sklone generovať zavádzajúce halucinácie, ktoré by ničomu skutočnému nezodpovedali. Ako by to už len mohlo byť inak, keď redukcionisti nie sú schopní do svojho obrazu sveta integrovať ani len tú najvyššiu poznateľnú skutočnosť, ktorá by ostala skutočnou i v prípade, že by celý tento svet bol skutočne len halucináciou, hologramom, či snom – vaše vlastné vedomé bytie? Naša redukcionistická veda akoby sa Descartesom inšpirovala výhradne len v tých častiach jeho učenia, ktoré svojím vlastným pokrokom neskôr sama nenávratne prekonala a dodnes sa s tým nedokázala vyrovnať – v otázkach absolútnosti priestoru, deterministickej povahy hmoty a jej nezávislosti od mysle. To, čo sám Descartes považoval za svoj najzásadnejší filozofický objav – večnú pravdu o povahe ľudskej mysle, ukrytú vo vete „Myslím, teda som“ – pritom ponechala celkom nepovšimnutou. Redukcionizmus obracia ľudskou mysľou rozpoznávaný svet naruby. Ak chcete z tejto knihy naozaj niečo mať, musíte si dokázať aspoň predstaviť svet bez neho. Pretože to, že ľudská myseľ bez pomoci vedy nedokáže rozpoznávať atómy či elektromagnetické polia, ju ešte nečiní neschopnou poznávať skutočnosť a jej povahu. Za podmienky, že človek disponuje tým správnym typom skúseností a porozumenia, dokáže jeho myseľ identifikovať prakticky neobmedzené množstvo malých i veľkých, relatívne bezvýznamných i relatívne dôležitých podmnožín skutočnosti aj s ich špecifickou povahou.

2. Aspekty – aké sú veci z určitej perspektívy

Akonáhle sme vo svojej mysli rozpoznali určitú skutočnosť (či podmnožinu Skutočnosti), dokážeme sa na ňu „pozrieť“ z rôznych uhlov pohľadu a rozpoznať jej rozličné aspekty. Jedným z aspektov vody je, že za okolností, za akých s ňou najčastejšie prichádzame do styku, má tekuté skupenstvo a svojím tvarom fluidne kopíruje tvar svojho okolia. Iným z jej aspektov akási jej „životodarnosť“ či absolútne zásadná rola pre život všetkých živých organizmov na planéte Zem. Medzi ďalšie a opäť celkom odlišné z jej aspektov patrí napríklad schopnosť organizovať sa do podoby snehových vločiek či jej cyklická povaha, hrajúca svoju neodmysliteľnú rolu v takzvanom kolobehu vody. Podobne jedným z aspektov kapitalizmu je nevídaná úroveň materiálneho blahobytu a technologického pokroku, iným rozmach konzumu a medzi ďalšie patrí devastácia prírody, vysoká miera nespravodlivosti, či vyprahnutie duchovných a morálnych hodnôt v spoločnosti.

Veľká časť činnosti vedy nespočíva v ničom inom, než v snahách o čo najdetailnejšie popísanie rozličných aspektov prírodných javov. Ľudská myseľ možno aspekty tohto druhu bez dôslednej znalosti vedeckých poznatkov nedokáže popísať s presnosťou na úrovni matematických rovníc fyziky, no i tak si je ich jedinečnej kvalitatívnej povahy spravidla dostatočne vedomá na to, aby z nej dokázala vyvodzovať rozumné úsudky. Potom je tu ešte nespočetné množstvo aspektov, ktoré možno až tak rozumový význam nemajú, za to sú však z veľkej miery práve tým, kvôli čomu žijeme. Sú to aspekty vecí, ktoré nemožno zmerať a len sotva, ak vôbec, ich dokážeme pomenovať slovami. Z času na čas sa ich podarí zvečniť básnikom. Keď potom čítame či počúvame ich slová, občas nás hreje pri srdci a máme pocit, že básnik nám vidí do duše. Nie nadarmo hlavný predstaviteľ filozofie fenomenológie Edmund Husserl tvrdil, že najpravdivejší a najvýstižnejší opis skutočnosti vždy dokázali podávať práve básnici. Môže ísť o slovami nevystihnuteľné, a predsa objektívne aspekty prírodných javov ako mora, nočnej oblohy, či západu slnka, ale tiež o aspekty samotného života, smrti, či akejkoľvek špecifickej subjektívnej skúsenosti alebo celého životného príbehu. A v neposlednom rade sú tu i také aspekty vecí, ktoré v čase, kedy tvoria našu bezprostrednú skúsenosť a my ich zažívame tu a teraz, nedokážeme jasne rozlíšiť a ich prítomnosť rozpoznáme až spätne, po tom, ako si prejdeme určitou cestou a získame určité skúsenosti a poznanie. Takto sa napríklad v dospelosti možno spätne obzrieť za naším detstvom a rozpoznať v ňom všadeprítomnú kvalitu naivnej detskej nevinnosti a čistoty duše, ktorú sme ešte v danej dobe nedokázali ani len reflektovať, nie to ešte oceniť. A predsa je to jeden z kľúčových aspektov detstva samotného.

Nie všetky aspekty toho, čo existuje, však rozpoznávame pravdivo. To platí predovšetkým pri našom vnímaní a posudzovaní ľudí. Niektorých ľudí môžeme vnímať ako bláznov, hoci skutočnosť je taká, že to, čo ich odlišuje od priemernej populácie, nie je ich bláznivosť, ale naopak, múdrosť a poznanie, prevyšujúce kolektívne poznanie našej spoločnosti. Ich osobe potom neprávom prisudzujeme tie najrôznejšie aspekty bláznov. Podobným spôsobom sa môže stať, že niekomu pripíšeme celú plejádu „diabolských“ aspektov. Naša schopnosť pravdivo vnímať ľudí je závislá od celého množstva subjektívnych faktorov, predovšetkým od našej vlastnej psychologickej dynamiky, prítomnosti či absencie špecifických subjektívnych skúseností, zohrávajúcich rolu v živote posudzovaného človeka a miery nášho duchovného poznania i porozumenia fungovaniu tohto sveta. V závislosti od týchto a iných faktorov môžeme isté aspekty prežívania druhých ľudí buď vnímať pravdivo a rozumieť im, alebo im rozumieť nemusíme a vzniknutý prázdny priestor vo svojom porozumení môžeme vypĺňať vlastnými obmedzenými predstavami, tzv. projekciami. Podobným spôsobom môže byť i naše porozumenie rozličným spoločenským či iným problémom, súvisiacim s ľuďmi, buď celistvé a pravdivé, alebo vnímané skrz optiku zúženého kontextu a preto nepostačujúce a z rôzne veľkej miery vypĺňané našimi vlastnými subjektívnymi projekciami. To však samo osebe nie je dôvod na to, aby sme na svoju vlastnú schopnosť rozlišovať aspekty vecí zanevreli. Ak táto skutočnosť dôvodom na niečo predsa len je, tak je dôvodom na to, aby sme sa začali aktívne zaujímať o sebapoznanie. Sebapoznanie, systematické poznávanie vlastnej mysle, je totiž jedinou zaručenou cestou, ako prerásť svoje vlastné ilúzie a naučiť sa rozpoznávať pravdivosť či nepravdivosť vlastného spôsobu vnímania.

3. Vzťahy – akým spôsobom spolu veci súvisia

Medzi rozličnými skutočnosťami alebo ich aspektmi dokážeme vlastnou mysľou rozpoznávať taktiež i najrôznejšie vzťahy, ktoré ich navzájom zmysluplným spôsobom prepájajú. Napríklad jeden zo vzťahov, prepájajúcich dve skutočnosti, nazývané pravda a lož, by sme mohli sformulovať takto: „čím viac energie investujeme do klamstva, tým náročnejšie napokon bude povedať pravdu“. Vzťah medzi skutočnosťami „tma“ a „farby“ možno vystihnúť výrokom „čím väčšia tma, tým horšia je naša schopnosť rozlišovať medzi farbami“. V hudbe zas možno vzťahy medzi tónmi, obsiahnutými v niektorých zo základných stupníc, rozpoznať ako harmonické, zatiaľ čo vzťahy medzi inými kombináciami tónov sú disharmonické. Niektoré vzťahy medzi kombináciami tónov sú „durové“, iné „molové“ a podobne. A ak nadviažeme na úvodný príklad z predošlej kapitoly, medzi fonémami „D“ a „Ď“ existuje objektívny vzťah, ktorý v slovenskom jazyku chápeme ako vzťah „tvrdého“ variantu hlásky k jej „mäkkému“ variantu.

Identifikovanie vzťahov medzi jednotlivými skutočnosťami tvorí prevažnú časť vedeckej činnosti. Zrejme to má na svedomí ilúziu, že jednotlivec nie je kompetentný vzťahy medzi skutočnosťami posudzovať sám. To možno platí pre skúmanie vysoko špecifických javov, tvoriacich predmet skúmania jednotlivých vied, akými sú atómy, molekuly, bunky, či vírusy. Vôbec to však nemusí platiť pre vyššie a komplexnejšie celky, ktoré už na rozdiel od molekúl či vírusov tvoria predmet našej každodennej skúsenosti. Iba to, že sa viditeľný svet z určitej perspektívy skladá z atómov, totiž ešte vôbec neznamená, že jediný, kto má čo o svete povedať, je fyzik, ktorý sa študuje atómy. Ďalším rozdielom medzi obyčajným človekom a vedcom pri posudzovaní vzťahov medzi skutočnosťami spočíva v tom, že vedci často usilujú o exaktné matematické vyjadrenie takýchto vzťahov. To je dobré i zlé zároveň. Dobré preto, lebo tým vzťahom, ktoré sa matematicky sformulovať dajú, vedec bez debát dokáže porozumieť neporovnateľne detailnejšie a presnejšie než laik, ktorého rozpoznávanie vzťahov je na úrovni „čím viac … tým menej … “. Zároveň je však orientácia vedy na jazyk matematiky pre vedu i určitým prekliatím. Vedie totiž okrem iného i k tomu, že vzťahy, ktoré sa matematicky popísať nedajú, najčastejšie vzťahy medzi kvalitatívnymi aspektmi vecí ako napr. „červenosťou“ a „modrosťou“, veda celkom ignoruje. Na rozdiel od jednotlivca, ktorý ešte nestihol stratiť rozlišovaciu schopnosť, sa tak veda voči kvalitatívnemu rozmeru sveta stáva prakticky slepou.

V praxi sa vzťahy častoprelínajú s princípmi, ktoré tvoria ich najzaujímavejšiu špeciálnu podkategóriu. predmetom nasledujúceho bodu.

4. Princípy – to, čo vo všeobecnosti platí

Pod univerzálnymi či všeobecne platnými princípmi rozumieme to, čo pre určitý okruh javov vo všeobecnosti platí. Princípy môžu vypovedať ako o určitých vzťahoch medzi vecami, tak i o samotnej povahe týchto vecí. Táto kategória je v podstate špeciálnou kategóriou vzťahov. Príklad vzťahu z predošlého bodu „čím viac energie investujeme do klamstva, tým náročnejšie napokon bude povedať pravdu“ tak napríklad možno chápať nielen ako jeden z existujúcich vzťahov, prepájajúcich fenomény lži a pravdy, ale súčasne i ako univerzálny princíp, vysvetľujúci čo-to o povahe lži. Zďaleka nie všetky vzťahy sú však princípmi. Pokiaľ napríklad ide o harmonické či disharmonické vzťahy medzi tónmi rôznych výšok, „vzťah mäkkosti“ medzi hláskami „D“ a „Ď“, či vzťah, vyjadrený výrokom „Slnko je väčšie ako Mesiac“, do kategórie princípov nespadajú.

Popisy univerzálnych princípov sú najdôležitejším výstupom vedeckej činnosti. Všetky zákony fyziky, centrálna dogma molekulárnej biológie, princíp prirodzeného výberu evolučnej biológie, behavioristické princípy podmieňovania, či Maslowova pyramída potrieb – toto všetko sú len formulácie istých všeobecne platných princípov. Ak vás táto skutočnosť utvrdzuje v presvedčení, že formulovať univerzálne princípy dokáže jedine veda, je dobré mať na vedomí, že objaviteľom týchto princípov nie je veda sťaby akási neosobná inštitúcia či metóda poznávania, ale konkrétni vedci, a teda ľudia. Jednou vecou totiž je, akými dôkazmi vedci presvedčili svoju komunitu o pravdivosti a zásadnosti svojho poznania. Celkom inou však je, ako sa k tomuto poznaniu dopracovali. Napríklad Isaacovi Newtonovi jeden z takýchto princípov „docvakol“ v momente, keď sedel pod stromom a na hlavu mu spadlo jablko. V padajúcom jablku na akejsi hlbinnej metaforickej úrovni rozpoznal omnoho hlbší a všeobecnejší dej, nad ktorým sa do tej doby ešte nikto rovnakým spôsobom nezamyslel a ktorý odvtedy nazývame gravitáciou. Objav gravitácie, práve tak ako akýkoľvek iný veľký objav v histórii vedy, nemožno pripísať vede, ale bystrému umu konkrétneho človeka. Skutočne veľkí vedci nie sú svedomitými a precíznymi experimentátormi, ale ľuďmi, ktorí dokážu rozlišovať medzi podstatami vecí. Všetko poznanie sveta totiž začína i končí v mysli jednotlivca.

Všetci sme schopní rozpoznávať všeobecne platné princípy práve tak ako Newton. Nemusíme na to mať žiadne matematické nadanie. Na rozdiel od Newtona, väčšina z nás svoju pozornosť nesmeruje na matematický svet fyziky, ale na svet každodenného života človeka a jeho bežnej skúsenosti života. Aj v tomto svete možno rozpoznávať isté princípy či večné pravdy, hoci veda sa nimi nezaoberá, prípadne sa nimi zaoberá len obmedzene. Niektoré z nich patria do kategórie večných duchovných právd a múdrostí a často sú ukryté v už zmienených básňach, ľudových múdrostiach, či svätých knihách. Keď si o nich následne čítame (za predpokladu, že disponujeme istou povinnou mierou múdrosti a rozlišovacej schopnosti) subjektívne cítime, že vieme, že sú pravdivé. Isteže, občas si radi vymyslíme i princípy, ktoré tak celkom neexistujú, prípadne ktorým nerozumie nikto okrem nás. To však nemôže byť dôvodom na to, aby sme všetky nadčasové pravdy, rozpoznávané ľudstvom po celé generácie, no unikajúce pozornosti vedcov, len tak odmietli ako „nedokázané, teda nepravdivé“. Násilie bude v duchu jednej z nadčasových právd vždy plodiť len ďalšie násilie, a to bez ohľadu na to, či to niekto vedecky dokáže alebo nie. Múdra spoločnosť by to mala mať na vedomí a vedomiu tejto múdrosti by mala pripisovať vyššiu hodnotu, než svojej túžbe po tom, aby všetky pravdy sveta museli byť „vedecky dokázané“.

Viera pozitivistov, že poznávanie všeobecne platných princípov možno zredukovať na pozorovanie, že javu B obvykle predchádza jav A, je síce logicky konzistentná s ich súčasným presvedčením, že inteligencia človeka je vo svojej podstate totožná s inteligenciou umelou, avšak je prudko nedostačujúca. Ak rozpoznávame, že násilie plodí iba ďalšie násilie a bludný kruh násilia možno prelomiť jedine iniciatívnym aktom lásky, nie je to preto, že by sme mali opakovanú skúsenosť s tým, že po rane, zrade, krivde či útoku jednej zo zúčastnených strán zvyčajne zo strany protivníka bezprostredne nasleduje pomsta a po tejto pomste pomsta ďalšia a ďalšia až dovtedy, kým jedna zo strán nenastaví „druhé líce“, nezmení prístup a nerozhodne sa svojmu nepriateľovi veľkoryso darovať svoj majetok. Pravdivosť tohto univerzálneho princípu sme schopní rozpoznať jednoducho vďaka tomu, že rozpoznávame ako podstatu násilia, tak i podstatu lásky. Podobne ani filozof Hegel pri formulácii princípu dialektiky, teda univerzálneho smerovania evolúcie ľudských ideí smerom od tézy k jej antitéze a napokon k o úroveň vyššej, obe predošlé zahrňujúcej a zároveň presahujúcej syntéze, nevychádzal z akejsi chronologickej analýzy empirickej skúsenosti. Keby na to bol šiel takýmto spôsobom, nič by neobjavil, pretože v dejinách ľudskej hlúposti sa ako vtedy, tak i teraz vyskytovali naozajstné syntézy len veľmi zriedka. Princíp dialektiky Hegel rozpoznal jednoducho rozpoznaním podstaty určitého zásadného aspektu samotnej povahy myslenia. Ani v jednom prípade sa nejedná sa o vieru. Ide o platné princípy, ktorým možno prisúdiť rovnaký status ako akýmkoľvek iným faktom. Samozrejme za podmienky, že presne rozumieme ich skutočnému významu a že si slová, ktorými sa bežne popisujú, nevykladáme celkom vlastným, subjektívnym spôsobom.

5. Potencialita – to, čo by sa mohlo stať

Človek je vlastnou mysľou schopný rozpoznať určité zárodky toho, čo sa vo svete deje (určité trendy), a predvídať, čo by z nich hypoteticky mohlo vzísť, pokiaľ by boli ponechané bez kontroly, aby sa rozvinuli do svojej plnej rozkvitnutej formy. Taktiež je schopný zvažovať udalosti, ktoré by sa teoreticky mohli stať zajtrajšou skutočnosťou. To, čo nedokáže, je adekvátne posúdiť pravdepodobnosť, s akou nastanú. Lenže náš dominantný spoločenský pohľad na svet sa príliš sústredí na fakt, že nedokážeme posudzovať pravdepodobnosti, a príliš málo na fakt, že vôbec dokážeme zvažovať reálne hypotetické scenáre. Príliš veľa pozornosti sa dnes venuje tomu, že prirodzený strach človeka po nasadnutí do lietadla z hypotetického pádu je založený na preceňovaní pravdepodobnosti takejto udalosti. No prakticky nikde sa nehovorí o tom, že pravdepodobnosť je aj tak iba konceptom, ktorý vám o vašom individuálnom prípade vo vašej jedinečnej situácii neprezradí vôbec nič. Ak to teda trochu preženieme, či už sa vám to páči alebo nepáči, váš strach z lietania je opodstatnený, hoci je pravdou, že rovnaký strach by ste „mali mať“ i z cesty autom, či už ste vodičom alebo cestujúcim. Tento strach je založený na rozpoznaní potenciality či teoretickej možnosti, že by za určitých okolností mohlo dôjsť k určitému typu udalosti. Podobným spôsobom môžeme vecne rozpoznať, že určitý dobre mienený nástroj by hypoteticky mohol byť určitým nekalým spôsobom zneužitý a že určitá podoba sveta či spoločnosti by hypoteticky mohla viesť k určitým typom problémov. Populárny seriál Black Mirrors je len jedným z príkladov filmového stvárnenia takýchto potencialít, spájaných s pretechnizovanou spoločnosťou. Hoci pravdepodobnosť, že k nim dôjde, leží vo hviezdach, všetky tieto potenciality boli rozpoznané správne a nie sú iracionálne.

6. Nevyhnutnosť – istá budúcnosť alebo istá minulosť

Základná nevyhnutnosť v živote na Zemi je všetkým zrejmá: pokiaľ žijeme, zomrieme. Inou nevyhnutnosťou je, že pokiaľ z vrcholu veže hodíte kameňom, kameň bude padať smerom k zemi. Viem to ja, viete to vy a vie to každý, kto rozumie povahe gravitácie. Ten, kto zasa rozumie povahe vyčerpateľných zdrojov, bude s rovnakou istotou vedieť, že pokiaľ ľudstvo zásadným spôsobom neprehodnotí svoj doterajší spôsob fungovania, skôr či neskôr nevyhnutne padne na nos a dočká sa krízy, ktorá by následne mohla vyústiť i v katastrofu. Nemusí k tomu dokonca poznať žiadne vedecké fakty o ekológii. Stačí prostý zdravý rozum a schopnosť predstaviť si zemeguľu, ako aj to, čo s ňou činnosť človeka asi tak robí. Podobným spôsobom existuje celé množstvo vecí, o ktorých vieme, že v nich nebudeme môcť pokračovať donekonečna, pretože pokiaľ by sme sa o to pokúsili, jedného dňa nevyhnutne príde kolaps. Nie s určitou pravdepodobnosťou, ale nevyhnutne. Vedieť to môžeme vďaka tomu, že rozumieme ako povahe týchto vecí, tak aj určitému kontextu, do ktorého sú zasadené. Ani jedného z toho si však, samozrejme, nemusia byť vedomí všetci. Odtiaľ pramení i fakt, že nie všetci sa na všetkých nevyhnutnostiach našich životov zhodneme.

Nevyhnutnosť musíme odlíšiť od vysokej pravdepodobnosti. Ak napríklad trpíme rakovinou, nie je ešte vôbec nevyhnutné, aby sme na ňu museli i umrieť, hoci v závislosti od typu ochorenia a štádia jeho rozvinutia to môže byť pravdepodobné. Nezvratnou sa smrť stáva zväčša až od istého bodu a v histórii medicíny sú aj tak zdokumentované prípady nečakaných spontánnych uzdravení, ktoré hovorovo nazývame zázrakmi. Ako však už bolo povedané, samotná pravdepodobnosť nám o našej individuálnej situácii nemusí prezradiť vôbec nič. Nevyhnutnosť je niečím iným. Je čímsi, čo sa za dodržania určitých podmienok dostaví so stopercentnou istotou, hoci nemusí byť presne známe, kedy, a dokonca ani v akej konkrétnej podobe.

Do tejto kategórie radím i naše úsudky o tom, čo sa nevyhnutne muselo stať (a teda i stalo) v minulosti. Ak pred sebou vidíte strom, viete, že raz musel byť tento strom semenom. Starý človek raz musel byť mladým, ľudstvo dneška sa k svojim aktuálnym názorom muselo dopracovať na základe historického procesu včerajška a korene vašich rodinných kostlivcov v skriniach musia siahať do minulých generácií vášho rodu a nemohli vzniknúť „len tak“ z čista jasna, v hlave vášho otca či brata. Z hľadiska porozumenia komplexnosti nášho sveta a schopnosti čeliť jeho výzvam je znalosť takéhoto typu súvislostí mimoriadne dôležité.

Rozpoznanie nevyhnutnej budúcnosti či minulosti pravdepodobne možno zredukovať na logické usudzovanie o budúcich či minulých udalostiach na základe poznania istých univerzálnych princípov. Nakoľko sú však univerzálne princípy pravdivé, pravdivými sú nevyhnutne i tieto úsudky, preto ich uvádzam ako samostatnú kategóriu poznateľných vecí.

7. Limity – kde končia hranice našich ideí

Keď hovorím o limitoch alebo obmedzeniach, nehovorím o tom, čo pre ľudskú bytosť na tomto svete ešte je a čo už nie je možné. Skôr než o limitoch sveta či reality ma zaujímajú limity jednotlivých myšlienok, myšlienkových modelov, teórií či paradigiem. Hovorím o tom, čo ešte môže a čo už určite nemôže vzniknúť z určitej konkrétnej myšlienky za predpokladu, že by sme ju rozvinuli do jej najplnšej formy a najhlbších detailov. A prípadne z nej spravili i skutočnosť. Rozpoznávanie limitov určitých myšlienok či skutočností, ktoré teoreticky môžu vzniknúť za predpokladu, že by sme tieto myšlienky nasledovali, do veľkej miery súvisí s rozlišovaním medzi podstatami vecí.

Takto napríklad myšlienka totalitného štátneho zriadenia, zaviazaného určitej ideológii, nevyhnutne narazí na limity obmedzených možností kontroly ľudskej mysle. Z tohto dôvodu nebude nikdy žiaden totalitný režim dlhodobo udržateľný. Podobným spôsobom sa napriek všeobecnej popularite istých bláznivých názorov môžeme dovtípiť, že žiadna forma umelej inteligencie nebude nikdy disponovať vedomím ani schopnosťou subjektívne pociťovať emócie. Nech už použijeme akokoľvek výkonné počítače a akokoľvek pokročilé algoritmy, napokon aj tak narazíme na limity toho, čím počítače a algoritmy vo svojej podstate sú, teda na limity matematicko-logických symbolických operácií. A s niečím ako vedomie či subjektívne pociťovanie emócií nemajú matematicko-logické symbolické operácie absolútne nič spoločné. Ide o dva diametrálne odlišné typy vecí. Pokiaľ niekto tvrdí, že človek nikdy nemôže vedieť, či náhodou jedného dňa umelá inteligencia predsa len nenadobudne vedomie, a pýta sa ma, kto som, aby som to vedel spoľahlivo posúdiť, odpovedám, že som človek. Nie umelá inteligencia.

Do tejto kategórie možno zaradiť i limity akýchkoľvek mysliteľných riešení akýchkoľvek komplexných problémov. Všetky riešenia, ktoré človek kedy vymyslel, majú určité limity, za ktoré ďalej nedosiahnu. Pokiaľ ide o globálne a celospoločenské problémy, vedomie týchto limitov je vždy jednou z hybných síl spoločenskej dynamiky. Práve tu treba hľadať korene večného boja medzi tými, ktorí chcú niečo robiť, a tými, ktorí chcú najskôr poriadne popremýšľať a z pohľadu tých prvých tak paralyzujú spoločnosť v jej okamžitej akcieschopnosti.

V neposlednom rade sem patria limity jednotlivých vedeckých teórií. Tie spočívajú v odpovedi na otázku, ktoré aspekty skutočnosti dokáže daná vedecká teória ešte vysvetliť a ktoré už nie. A napokon sem patria limity našich ustálených vzorcov myslenia a správania, ktoré si možno uvedomujeme a možno ani nie. Rozpoznávanie tejto kategórie limitov –  prinajmenšom pokiaľ ide o naše vlastné – je z hľadiska našich individuálnych životov vo všeobecnosti tým najdôležitejším, nakoľko tieto limity sú zároveň i limitmi našich samotných životov. Rozpoznať ich však možno až od okamihu, kedy si vôbec existenciu príslušných myšlienkových vzorcov v našich vlastných mysliach uvedomíme.

Suma sumárum, každá myšlienka raz narazí na svoje vlastné limity, ale ľudská myseľ je schopná tieto limity rozpoznať už dávno predtým, než ju na ne necháme naraziť. Nejde o záležitosť viery.

8. ???

Keby som veril, že najdôležitejšou schopnosťou ľudskej mysle je učenie, trval by som na tom, aby ste sa predošlých sedem bodov naučili naspamäť. Zároveň by som buď veril, že ich vlastne i ja sám poznám len vďaka tomu, že som sa ich niekde vedome či nevedome naučil, alebo že pokiaľ ide o mňa, som taký supervýnimočný, že na moju myseľ sa limity obmedzenej povahy učenia, na rozdiel od myslí ostatných ľudí, nevzťahujú. No hlavne, nech mi veríte. Nič také! Neverte mi. Rozlišujte. Najzákladnejšou schopnosťou ľudskej mysle je totiž schopnosť rozlišovať. A presne tak, ako som ja rozlíšil predošlých sedem kategórií mysľou poznateľných vecí, vy môžete rozlíšiť ďalšie. Zatiaľ som nespoznal lepší spôsob, ako porozumieť podstate toho, o čom v tejto kapitole píšem, než sa o to naozaj pokúsiť. Skúste to. Doplňte môj otvorený zoznam svojimi vlastnými kategóriami. Pokiaľ ste doteraz nezaspali, dokážete to.

V tejto kapitole sme si posvietili na možnosti poznania individuálnej ľudskej mysle. V tej ďalšej si ukážeme jej limity a ozrejmíme si, čo ľudská myseľ bez toho, aby vkladala svoju dôveru do takých či onakých externých zdrojov, spoznať nedokáže. Napokon preskúmame špeciálnu kategóriu vecí – veci, ktoré človek síce dokáže pravdivo spoznať celkom sám, ale len za podmienky, že má za sebou istý špecifický typ skúsenosti. Vznikne nám tak ucelený obraz možností ľudského poznania, ktorý bude ďaleko komplexnejší, než naše súčasné rozdeľovanie ľudských myšlienok na „pravdivé vedecké fakty“ a „irelevantné subjektívne názory“. Možno, že nám táto mapa nepovie mnoho o tom, akým spôsobom dosahovať celospoločenskú zhodu na vybraných názoroch. No pokiaľ ste si to náhodou ešte nevšimli, tento cieľ sa napriek planým sľubom dodnes nepodarilo naplniť ani tým, čo uctievajú najvyššiu autoritu vedy. Mapa, ktorú vám predostieram, nemá slúžiť na to, aby vám napovedala, komu veriť a komu nie. Jej účelom je nakopnúť čitateľa k vlastnej púti za pravdou o tej časti sveta, ktorá púta jeho pozornosť najviac, a to pri plnej pokore a rešpekte voči skutočnosti, že iní ľudia môžu súčasne vedieť niečo diametrálne odlišné.