Martin Oravec

O MOJEJ CESTE

Ak by malo existovať niečo ako začiatok mojej cesty, pripísal by som ho istej silnej osobnej skúsenosti, ktorú v duchu všeobecného chápania slov možno označiť ako duchovnú. Šlo o jeden z najvýznamnejších momentov môjho života (do tej doby jednoznačne najvýznamnejší), ktorý ma obdaroval pre mňa úplne novou perspektívou na svet. Vnútorne som nikdy neprestal cítiť, že táto skúsenosť bola posvätná a ňou získaný náhľad na svet hlboko pravdivý a v čomsi zásadne dôležitý. Ako vedecky vzdelaný človek som si však veľmi skoro začal uvedomovať, že pre moje novo nadobudnuté posvätné poznanie niet vo vedeckom chápaní sveta vôbec žiadneho miesta. To mohlo znamenať len jediné: buď je moje individuálne duchovné poznanie zásadným spôsobom nepravdivé, alebo sú nepravdivé samotné základy moderného vedeckého obrazu sveta. Iná možnosť neexistuje.

Môj záujem v tom čase pritiahla filozofia vedy, súčasnou civilizáciou radikálne podhodnotená, vytesnená a všeobecne nepochopená oblasť poznania. Dostali sa ku mne filozofické diela mysliteľov ako Thomas Kuhn, Paul Feyerabend, Alfred North Whitehead, či David Bohm a všetky z nich ma hlboko ovplyvnili. Vďaka nim sa pre mňa čoskoro stalo zrejmým, že spôsob, akým v súčasnosti interpretuje povaha vedy a vedeckého pokroku, a to dokonca i v rámci samotnej vedeckej komunity, je hrubo skreslený a má len pramálo spoločného s realitou. Príbehy o vede ako konečnom triumfe nad temným stredovekom, vedeckom pokroku ako konštantnom smerovaní čoraz bližšie k poznaniu objektívnej pravdy a západnej, na vede vybudovanej spoločnosti ako etalóne racionality, nemajú svoj základ v realite. Ako racionálne sa tieto príbehy môžu javiť iba tým, ktorí svoje myslenie stotožnili s filozofiami materializmu a redukcionizmu, prípadne s ich krajným logickým vyústením v podobe filozofií pozitivizmu a scientizmu. Čo, treba povedať, je však väčšina moderných ľudí súčasného Západu. Všetky naše civilizačné príbehy o triumfe vedy nad filozofiou, náboženstvom, či inými staršími prameňmi poznania, totiž majú spoločného menovateľa v nevyslovenom predpoklade o materialisticko-redukcionistickej povahe sveta. Tento predpoklad zároveň nie je predmetom žiadnych novodobých vedeckých sporov, vo všeobecnosti sa nespochybňuje a jeho spochybňovanie je v akademických kruhoch – opäť iba v dôsledku zmienených sebapotvrdzujúcich civilizačných príbehov – vnímané ako prejav iracionality a patrične marginalizované.

Ak spochybníte príbehy, ktoré si rozprávame o vede, zrazu sa ocitnete na neprebádanej pôde a začnú sa pred vami otvárať ďalšie a ďalšie otázky, ktoré svojou veľkosťou prevyšujú väčšinu otázok, ktoré vás kedy učili si klásť v škole či v práci. Zrazu zistíte, že spochybnením príbehu o povahe vedeckého pokroku za sebou súčasne zahodíte aj niečo z vášho pôvodného chápania samotného života, sveta, a čo je najpodstatnejšie, ľudskej bytosti. A vy si začnete uvedomovať, koľko z toho, čo ste až doteraz považovali za absolútnu samozrejmosť, je v skutočnosti iba ďalším subjektívnym príbehom, či už vaším osobným, alebo kolektívnym, zdieľaným celou našou kultúrou či civilizáciou. A zrazu sa nestačíte diviť, ako to, že ste si až do tohto momentu nikdy nepoložili určité otázky…

Jedným z významných momentov tohto typu posunu vo vnímaní sveta je nový typ porozumenia komplexite spoločnosti a svetových problémov. Pokiaľ ste náhodou aj vy až doteraz videli korene problémov nášho sveta v iracionalite či “zle” niektorých kultúr, národov, či náboženstiev – kohokoľvek mimo sveta vyspelého Západu, ktorý sa ako jediný správa racionálne a vníma skutočnosť objektívne – táto rozprávka vám viac nebude pripadať uveriteľná. Tak ako v príbehoch o vedeckom pokroku, i v tomto, u nás tak rozšírenom type rámcovania spoločenského diania zrazu začínate rozpoznávať obyčajnú jednostrannú, a navyše sebapotvrdzujúcu kultúrnu interpretáciu. Bolo by to úplne v poriadku, pokiaľ by takáto subjektívna interpretácia sveta bola iba vaša. Kaźdý človek predsa má svoje ilúzie. Lenže v tomto prípade je to iné. Kultúrne príbehy, vychádzajúce z presvedčenia o nadradenosti západného materialisticko-redukcionistického, sekulárneho a analytického spôsobu chápania sveta sú viac než predstavou v hlavách nevzdelancov. Ba dá sa povedať, že je to i tak trochu naopak. Tento iluzórny pohľad na svet a spoločnosť dominuje celému súčasnému akademickému svetu. Viete si predstaviť, koľko bolo pod jeho vplyvom napísaných vplyvných vedeckých štúdií? A koľko štúdií sa vplyvnými nikdy nestali práve preto, lebo sa tomuto mýtu vymykali? Viete si predstaviť, koľko iniciatív z tretieho sektora po celom svete, ktoré sa usilujú o riešenie celosvetových problémov, čerpá svoje predstavy o správnom riešení týchto problémov práve z tohto typu mýtov? O politikoch nehovoriac. A dokážete si predstaviť, akú protireakciu táto jednostrannosť prevažnej časti súčasného sveta asi tak môže zákonite vyvolávať u tých, ktorí sa s daným príbehom nestotožňujú a koľko násilia a krviprelievania to môže mať na svedomí?

Niet najmenších pochýb o tom, že je v záujme najvyššieho dobra pre našu planétu, aby bolo ľudské vnímanie sveta a zmýšľanie o ňom čo najširšie a pokiaľ možno očistené od čo najväčšieho množstva ilúzií. O ilúziách tých, ktorí idú proti prúdu, toho už v klasických príručkách kritického myslenia bolo napísaného mnoho. Ja sa venujem ilúziám tých, čo preferujú plávanie s prúdom, prípadne tento prúd sami spoluvytvárajú.