[ Prvá kapitola z Príručky nekritického myslenia: Prečo ja mám pravdu a ty nie ]
Niečo sa s touto spoločnosťou udialo. Možno, že ju napadol akýsi nebezpečný nervový vírus. No možno, že sa v nej nezmenilo vôbec nič a celé to v nej bolo prítomné odjakživa. Azda som to len nevnímal, kým som ešte podobne, ako väčšina vzdelaných ľudí, i ja zvykol bývať vždy na tej „správnej“ strane, veriac, že som nestranný. Akosi sme uverili, že na to, aby bolo možné zachovať budúcnosť demokracie, sa musíme uchýliť k pravému opaku toho, k čomu nás demokracia vyzýva. Musíme sa stať nedemokratickými. Sloboda myslenia a prejavu? Áno, samozrejme – ale odtiaľ potiaľ! Sloboda vierovyznania? Isteže – za podmienky, že popri tých svojich báchorkách veríte aj (a predovšetkým) materialistickému vedeckému obrazu sveta. Ochrana menšín? Jasnačka! Ten, kto nespochybňuje vedu a nepopiera fakty, môže byť súčasťou akejkoľvek menšiny vrátane takej, ktorú si sám slobodne zvolil – náboženskej, politickej, či ideologickej. No určité smery uvažovania vraj ľahko môžu spôsobiť, že priložíte vlastnú ruku k dielu systematického rozvratu tej našej tak pracne vybudovanej demokracie, ktorú si dnes užívame. A to predsa nikto z nás nechce. Nechceme žiť v totalite. A práve preto sa musíme správať totalitne, ešte kým máme to privilégium žiť v demokracii.
Chcel som napísať túto knihu, pretože som cítil, že niekto ju napísať musí. Stálo ma to množstvo konfliktov, všetky úspory, všeobecné opovrhnutie, nejedno priateľstvo a pravdepodobne ešte mnoho budúcich problémov, o ktorých dnes ani len netuším. Nesťažujem sa. Viem, prečo to robím. Zhruba takáto je však východisková pozícia všetkých tých, ktorí sa svojou misiou zaviazali vnášať do našej demokratickej spoločnosti aj iné idey a perspektívy, než sú všeobecne akceptované. Ale komu na týchto ľuďoch záleží? Veď sú to len fašisti, dezoláti a antivaxeri! Alebo žeby nie? Zaujíma tu vôbec niekoho, či sú všetci títo ľudia naozaj len fašistami, dezolátmi a antivaxermi? Zaujíma tu vôbec niekoho, čo sa tu vlastne títo ľudia usilujú povedať? Zaujíma tu vôbec niekoho, aké poznanie si títo nositelia menšinových názorov nosia vo svojich mysliach? A aké objektívne dôsledky na dynamiku spoločnosti asi tak môže mať systematické ignorovanie a potláčanie ich hlasu? Zaujíma tu vôbec niekoho pravda?
Napriek všetkému verím, že pravda vás zaujíma, nech už si ju predstavujete tak ako ja, či presne opačne. Čo by som dal za to, aby sa i v tak spolarizovanej spoločnosti, ako je tá naša, bolo možné navzájom nezáväzne baviť ako ľudia s ľuďmi s cieľom spoločného hľadania pravdy a najvyššieho možného dobra pre všetkých! Všetci predsa chcú, aby to tak bolo. Nikto netúži po spoločnosti, v ktorej panuje nenávisť a nevraživosť. No zatiaľ sa zdá, že opak je stále pravdou. Kedysi to pôsobilo, že cesta za spoločným hľadaním pravdy by mohla byť práve cestou rozumu a racionálnej diskusie. Tá sa totiž dokáže nad individuálne perspektívy a záujmy jednotlivých diskutérov povzniesť, hľadať to, čo ich spája a vecne sa baviť o odlišných perspektívach, na ktorých sa nezhodujú. Lenže potom sa rozum a intelekt začali v čoraz väčšej miere využívať skôr, než ako nástroj budovania mostov, ako nástroj na stavanie múrov. Rozum, do ktorého sme pôvodne vkladali nádeje, že nás oslobodí od úzkoprsého a zaujatého nazerania na svet, sa namiesto toho stal tou najmocnejšou zbraňou názorovej väčšiny na utláčanie názorových menšín a tým aj na násilné presadzovanie vlastných predstáv o ďalšom smerovaní ľudstva. Kniha, ktorú držíte v rukách, je mojím pokusom pôvodné ideály o racionálnej diskusii oprášiť a obrodiť. Chcem ukázať, že rozum sa dá používať i spôsobom, ktorý spája, a nie len takým, ktorý rozdeľuje. Aktuálnou prestane byť táto kniha v momente, kedy bude naprieč celým spoločenským názorovým spektrom možné spoločne diskutovať o pravde v slobodnej a uvoľnenej atmosfére. Nakoľko však v súčasnosti žijeme v tragicky pomýlenej spoločnosti, bude tento posun, podobne ako každé skutočné liečenie, nevyhnutne procesom bolestivým. Niet totiž liečenia bez zostupu do hlbín. Pokiaľ uprednostňujete vecné vyjadrovanie, poviem vám to polopate: aby táto kniha plnila svoj účel, musela byť kontroverznou.
Otázka však znie, či kontroverzná povaha myšlienok tejto knihy znamená, že prispievam k procesu „rozvratu spoločnosti“. Ako som totiž naznačil už na začiatku kapitoly, je to práve tento obávaný rozvrat, kvôli ktorému sa väčšina vzdelaných ľudí kontroverzným obsahom vyhýba. Títo ľudia nechcú podporovať nedôveru v štát, systém a demokratické inštitúcie – naopak, usilujú o podporu ľudí v tom, aby v ne dôverovali. Nechcú podporovať hlasy, kritické voči mainstreamovému mysleniu – naopak, chcú podporovať hlasy, ktoré čo najväčšiemu počtu ľudí vysvetlia, že mainstream má pravdu. Je pritom úplne jedno, či má alebo nemá. V prvom rade ide o zachovanie všeobecného pokoja a vyhnutie sa eskalácii vnútrospoločenských konfliktov. Podpora dôvery a eliminovanie nedôvery – samozrejme nie činmi, ale metódami presviedčania a manipulácie – a hasenie konfliktov potlačením hlasu tej z ich strán, ktorá predstavuje ohrozenie pre momentálny status quo. Toto je tá hyperinteligentná predstava spoločnosti tretieho tisícročia o tom, ako sa vyhnúť svojmu rozvratu. Toto je jej akčný plán na prežitie v dobe informačnej vojny a zároveň predstava, ktorej sa dlhodobo podriaďuje to, ktoré názory budú považované za prijateľné a ktoré čaká osud tabu. Kam sa podelo myslenie v hlbších súvislostiach? Čo keby som povedal, že táto predstava nefunguje? Že nie je súčasťou riešenia, ale problému a pod jej vplyvom akurát tak prilievame olej do ohňa, ktorý spoločnosť pomaly, ale isto zožiera? Kolaps našej spoločnosti je dnes bližšie než kedykoľvek predtým. Nie však z dôvodu nárastu extrémistických hnutí, ale preto, lebo sme jedinej prvoplánovej predstave dovolili, aby nám zakázala pátrať po skutočných príčinách problémov a pozerať sa pod povrch vecí.
Záleží samozrejme na tom, čo si vlastne pod oným kolapsom či rozvratom spoločnosti predstavíme. Pokiaľ je vaším hlavným cieľom zubami-nechtami brániť zachovanie presnej podoby statusu quo súčasnej spoločnosti, tak potom spoločnosť naozaj „rozvraciam“. Hlásim sa totiž k idey, že ak má človek i planéta Zem prežiť, spoločnosť sa jednoducho musí zmeniť. Podoba ľudského života na našej planéte musí v nadchádzajúcich generáciách prejsť radikálnou transformáciou. Konzumný životný štýl, ekonomika založená na dlhu, neobmedzená politická moc korporácií a mnoho ďalších rysov súčasného systému, zväčša súvisiacich s kapitalizmom, musí naozaj skončiť. V opačnom prípade nás pochová najneskôr klimatická kríza. Tretia možnosť neexistuje. No reforma či transformácia spoločnosti nie sú tým istým, ako jej rozvrat. Zatiaľ čo transformácia spoločnosti je vo svojej podstate aktom evolúcie a tvorenia, rozvrat je aktom deštrukcie. Táto doba žiada tvorivé riešenia ako chlieb soľ. Potrebujeme sa na spoločenské problémy pozrieť ako na krízu, ktorou možno úspešne prejsť jedine tvorivým prekonaním našich zaužívaných myšlienkových vzorcov. Nie ako na zlyhanie stroja, ktorý je potrebné precíznou opravou tej správnej súčiastky navrátiť do predošlého stavu. Zachovanie statusu quo našej spoločnosti by preto pre žiadneho človeka, ktorý si dovidí ďalej od nosa, nemalo byť hodnotou, stojacou nad inými hodnotami. Chápem, že väčšina ľudí si na vrchole svojho hodnotového rebríčka ešte stále nosí zachovanie istôt a pocitu bezpečia. No život v tomto turbulentnom tisícročí po nás požaduje viac. Spoločnosť nutne potrebuje pochopiť, že jej úlohou v živote človeka už dávno nie je masírovať egá tých, ktorí zdieľajú ňou preferované názory, a vytvárať pre nich iluzórnu virtuálnu realitu. Hlavnou úlohou spoločnosti je dnes adaptovať sa na prichádzajúce zmeny a múdro čeliť výzvam, pred ktorými stojí.
Pokiaľ ale naozaj uvažujeme o spoločenskom rozvrate ako o rozvrate demokratického zriadenia a nie len ako o opustení statusu quo a spoločnom kroku do neznáma, musíme sa vo svojich úvahách oprostiť od nášho obľúbeného vzorca „nájsť vinníka a potlačiť ho“. Nezhodneme sa na tom, že príčinou rozvratu spoločnosti sú tí, ktorí svojimi myšlienkami podporujú nedôveru v štát, systém a inštitúcie. Nezhodneme sa na tom, že príčinou rozvratu spoločnosti sú tí, ktorí sa na mainstream z rôznych dôvodov pozerajú s nechuťou. A nezhodneme sa ani na tom, že riešenie tohto problému leží v potlačení jedných či druhých názorov, len aby konflikt nedajbože neeskaloval a dôvera v systém nezačala klesať.
Čo je príčinou toho, že človek ochorie? Vírusy a baktérie? Alebo zlyhanie jeho imunitného systému? A čo tak stres, nezdravá strava a toxíny, ktoré jeho imunitný systém oslabili? Pri prvoplánovej letmej úvahe sa ľahko možno uchýliť i k prvoplánovej odpovedi. „Samozrejme, že príčinou chorôb sú baktérie,“ povieme si, kúpime si antibiotiká a ďalej o tom nepremýšľame. Namiesto identifikovania jedinej bezprostrednej príčiny sa však môžeme zamerať i na hľadanie komplexného reťazca vzájomne súvisiacich faktorov. Dospejeme tak k tomu, že v našich ochoreniach hrajú svoju rolu ako patogény, tak i stav imunitného systému. Na hlbšej úrovni je to stres, toxíny či strava a na ešte hlbšej možno pokračovať životnou situáciou, miestom, na ktorom žijeme, povahou našich vzťahov, emocionálnymi problémami, či genetikou. Prečo neuvažovať takýmto spôsobom i o problémoch spoločnosti? Prečo by sme sa pri problematike spoločenskej polarizácie mali uspokojiť s prvoplánovým identifikovaním tých najbezprostrednejších článkov príčinného reťazca udalostí, akými sú eskalácia konfliktov či šírenie nedôvery v systém? Slepé potláčanie eskalácie spoločnosti je predsa potláčaním symptómu a nie riešením problému. Je to niečo ako potláčanie horúčky. Lenže horúčka je samoozdravný mechanizmus. Každý lekár vie, že jej potláčanie je predtým, než dosiahne kritickú hodnotu, kontraproduktívne a ani potom nás z choroby vylieči. Vyhnime sa preto pokušeniu podľahnúť ilúzii a namiesto choroby bojovať so zvýšenou teplotou. Aby sme sa niekam skutočne pohli, musíme začať nazerať na zvýšenú teplotu ako na to, čím skutočne je – ako na jeden z článkov komplexného reťazca vzájomne prepletených faktorov spoločenskej dynamiky.
Odvahe pozrieť sa hlbšie na korene spoločenskej polarizácie však stojí v ceste jedna vážna prekážka. Je ňou fakt, že spoločnosť ako taká v tejto polarizácii nie je nestranná. To, čo nazývame spoločnosťou, v žiadnom prípade nestojí mimo polarizácie, ani ju nijakým spôsobom nepresahuje. Naopak. Je jej esenciálnou súčasťou. Už zo samotného slova „polarizácia“ vyplýva, že v nej proti sebe musia vystupovať dve strany. Takto komplexný jav nemožno zredukovať na nevyžiadaný vpád fašistov, dezolátov a ruských trolov na nepoškvrnené panenské územie, ktoré bolo až do ich príchodu rajom na Zemi a po ich eliminovaní sa ním opäť stane. Najčastejšie možno dve strany vnútrospoločenských konfliktov označiť ako „mainstream“ a „alternatíva“. To, čo nazývame spoločnosťou, je v skutočnosti reprezentované jej mainstreamom. Z tohto dôvodu je už od samého počiatku predurčené, že spoločnosť nemôže mať naozaj triezvy pohľad na komplexnosť skutočných príčin spoločenskej polarizácie. Takýto pohľad by nutne vyžadoval schopnosť objektívneho nadhľadu, akú nie je možné dosiahnuť, pokiaľ sme raz stotožnení s jednou či druhou stranou konfliktu. Prekonať toto stotožnenie vyžaduje mimoriadne vysokú mieru sebareflexie. Nakoľko však mainstreamová spoločnosť hľadá pochybenie vždy výlučne na strane tých, ktorí myslia inak, zatiaľ čo o sebe samej zmýšľa ako o samom stelesnení objektivity, takmer nikdy nepocíti potrebu uchýliť sa k obdobnému typu sebareflexie, k akému vyzýva svojich protivníkov. Uvidieť skutočné príčiny polarizácie by pre mainstreamovú väčšinu nevyhnutne znamenalo bolestivú konfrontáciu s jej najväčšími ilúziami. Až oprostenie sa od týchto ilúzií môže rozšíriť jej zorné pole natoľko, aby bola schopná vnímať i svoje vlastné neduhy ako súčasť problému. Otázkou je, či by za podmienky, že by tomu rozumela, bola ochotná v mene zachovania demokracie tento proces podstúpiť. Ak sa nemýlim, ide predsa o jej najvyššiu hodnotu. O odpovedi na túto otázku sa dnes môžeme iba dohadovať.
Hoci som k našej spoločnosti mimoriadne kritický, sú tri veci, ktoré si na nej mimoriadne cením. Ľudské práva, ktoré mi zaručujú, že vôbec čosi ako spoločenskú kritiku takéhoto formátu môžem slobodne napísať. Apel na vyššie zmienenú racionalitu, o ktorej napriek všetkému jej zneužívaniu a znásilňovaniu verím, že nám na konci cesty namiesto finálneho rozdelenia prinesie finálne prepojenie a spoločne nás privedie k pravdivému pohľadu na svet a na seba samých. No za ten najcnostnejší rys modernej západnej civilizácie považujem jej úprimnú túžbu po poznaní objektívnej pravdy, presahujúcej všetky subjektívne obmedzenia. Ako si ešte v priebehu knihy ukážeme, naša spoločnosť v tomto sebou stanovenom cieli zatiaľ ešte stále zlyháva na plnej čiare. Príčiny tohto zlyhania sú rôzne, no poprednú rolu v nich hrá jej filozofický analfabetizmus. Ten medzičasom nadobudol takých rozmerov, že spoločnosť viac nie je schopná pochopiť ani len základné Sokratovo posolstvo, vyjadrené v dvoch krátkych vetách: „Viem, že nič neviem“ a „Poznaj sám seba“. No napriek nášmu fatálne mylnému presvedčeniu, že filozofia je už dávno prekonaná a cesta k pravde cez ňu nevedie, nám aspoň nikdy neprestalo záležať na hľadaní nadosobnej objektívnej pravdy. A to je samo osebe dobrým východiskovým bodom, postačujúcim na to, aby sme to jedného dňa dotiahli i ďalej, než sme sme sa dostali k dnešnému dňu. Práve vďaka tejto túžbe moderného človeka po poznaní objektívnej pravdy nestrácam to svetielko nádeje, že i táto kniha bude aj napriek jej všeobecnej subjektívnej nepohodlnosti aspoň niekoľkými dostatočne bláznivými jednotlivcami aj skutočne počutá. Nech žijú blázni!