[ Výňatok z knihy Príručka nekritického myslenia: Prečo ja mám pravdu a ty nie ]
Jeden z klasických argumentov, používaných proti ľuďom, ktorí myslia „nekriticky“, znie nasledovne: „Ľudia, ktorým chýba kritické myslenie alebo špecializované vzdelanie v príslušnom odbore, často inklinujú k jednoduchým riešeniam. Nakoľko im chýba komplexná znalosť všetkých relevantných faktov, preceňujú význam prvoplánových jednoduchých riešení, ku ktorým sa ich myseľ dopracuje. A spolu s ním preceňujú i svoje vlastné rozumové schopnosti. Neuvedomujú si totiž skutočnú zložitosť danej problematiky.“
Tento fenomén sa často dáva do súvisu s tzv. Dunningovým-Krugerovým efektom. Ide o sklon ľudí s nižším vzdelaním a nižšími kompetenciami v danej oblasti nadhodnocovať v tejto oblasti svoje schopnosti a výkon. Justin Kruger s Davidom Dunningom si všimli, že čím je človek v určitej oblasti vzdelanejší, tým svoje súdy a závery formuluje pokornejšie a opatrnejšie. Ľudia, ktorým v danej oblasti žiadne vzdelanie nemajú, spravidla svoje veľkolepé jednoduché riešenia prezentujú s najväčším sebavedomím a sebaistotou. Čím je človek vzdelanejší, tým viac si uvedomuje komplexnosť a komplikovanosť problematiky, ktorou sa zaoberá, a o to ľahšie odolá pokušeniu uveriť, že pozná „univerzálne riešenia“ na všetky problémy pre všetkých ľudí vo všetkých situáciách.
Pod typickým „jednoduchým riešením“ v zmysle, v akom o jednoduchých riešeniach uvažovali Dunnung a Kruger, si môžeme predstaviť napríklad nacistickú ideológiu. „Zbavme sa Židov a následne i všetkých menejcenných rás, ktoré sú nositeľmi poškvrnenia, aby na svete ostala jedine Čistá rasa. V deň, keď sa tak stane, už viac žiadne problémy existovať nebudú.“ Existujú samozrejme i menej do očí bijúce jednoduché riešenia. Dunningov-Krugerov efekt netreba podceňovať. Sám som vyštudoval psychológiu a vidím, ako ľudia, ktorí v psychológii nemajú vzdelanie, často popierajú komplexnosť ľudskej duše a myslia si, že riešenia, ktoré raz zafungovali im, musia fungovať univerzálne pre všetkých. Takto elementárnej chyby by sa študovaný psychológ nikdy nedopustil. Zároveň však okolo seba vidím, že existuje mnoho ľudí, ktorí v psychológii žiadne vzdelanie nemajú a sú ďaleko lepšími psychológmi, než je väčšina psychológov skutočných. Poznajú totiž sami seba, majú už čo-to odžité a rozumejú Životu. Dunningov-Krugerov efekt preto netreba ani preceňovať. Zdá sa totiž, že niektorí z nás – často práve tí vzdelaní – v ňom nevidia nič iné, než … jednoduché riešenie na všetko. Pod vplyvom jeho vzdelanému egu lahodiacej príchute uverili, že problém názorovej priepasti medzi vzdelanými a nevzdelanými má svoje jednoduché univerzálne riešenie – dať za pravdu vždy tým vzdelaným.
Ako to teda je s „jednoduchými riešeniami“ naozaj? Ich skutočné nebezpečenstvo nespočíva v tom, že by boli z hľadiska cieľa, ktorý si sami stanovili, nefunkčné. Ich skutočné nebezpečenstvo tkvie v tom, že sa najčastejšie zaoberajú iba jednou jedinou perspektívou, resp. jedným jediným aspektom problému. Jednoduché riešenia v negatívnom zmysle sú pre mňa také, ktoré sústredia všetku svoju pozornosť na jedinú perspektívu a pritom si ani nepovšimnú, že z inej perspektívy, na inej úrovni, či v inom kúte sveta, samé povedú k vzniku celkom nových problémov. V konečnom dôsledku je tak otázne, či boli viac na osoh než na škodu a či by sme neboli spravili lepšie, keby sme nerobili vôbec nič. Lenže takto ponímané „jednoduché riešenia“ sa neobmedzujú ani na nevzdelancov. Ukážkovým príkladom takto poňatého „jednoduchého riešenia“ boli plošne nariadené lockdowny pocas pandémie Covid-19. Isteže boli lockdowny z hľadiska cieľa, ktorý si konzílium odborníkov vytýčilo – eliminovanie šírenia nákazy vírusom Covid-19 – efektívne. No čo iné hľadiská? Čo hľadisko ekonomické? Čo hľadisko starostlivosti o zdravie a pestovania imunitného systému, odhliadnuc od prevencie proti covidu? A čo hľadisko psychosociálne? Je v poriadku, že počas vrcholiacej pandémie museli ľudia v nemocniciach umierať osamote, bez možnosti naposledy sa stretnúť so svojimi blízkymi? Je viac než otázne, či lockdowny naozaj spôsobili viac úžitku než škody. A pritom vôbec nešlo o návrh traktoristu Kuba z Hornej Dolnej.
Argument „jednoduchých riešení“ sa napriek tomu v súvislosti s perspektívami tradične nepoužíva. Perspektívy či uhly pohľadu sú totiž niečím, čo našej spoločnosti nevonia. Nehrá to do karát jej mocenským praktikám a nezapadá do mozaiky jej chápania sveta. To, čo sa našej väčšinovej spoločnosti na jednoduchých riešeniach nepáči, je zatváranie očí pred údajnou zložitosťou sveta. Ctíme si ľudí, ktorí chápu, že svet je zložitý a vedia, že na to, aby mu mohli porozumieť, musia mať najskôr prečítaných minimálne tisíc päťstostranových encyklopédií. Nepovažujeme svet za mnohorozmerný útvar, ktorý z každej perspektívy vyzerá inak a ktorému nemožno porozumieť inak, než dialógom medzi ľuďmi, zastávajúcimi rozličné perspektívy. Skôr svet považujeme za labyrint. Labyrint, ktorý je tak komplikovaný, že pokiaľ z nejakého dôvodu nie sme mimoriadne motivovaní a odhodlaní, je lepšie akúkoľvek snahu o jeho porozumenie vopred vzdať a radšej ju delegovať na kompetentnejších odborníkov. Kognitívne nekompetentný „niemand“ ako vy či ja, ktorý nie je schopný racionálne myslieť a nepozná všetky relevantné vedecké fakty, sa totiž v labyrinte zložitosti nášho sveta dozaista stratí. Jeho „jednoduché riešenia“ potom nemajú byť pravdivými, no iba čiastkovými riešeniami, ale riešeniami celkom náhodnými a skratkovitými, bez akéhokoľvek základu v realite. Takto chápe naša mainstreamová spoločnosť koncept „zložitosti sveta“. A práve k tomuto pohľadu chcem v tejto kapitole priniesť svoj protipohľad.
Deväťbodový problém
Klasickú verziu príbehu teda všetci dobre poznáme. Jednoduché myslenie je zlé, zložité dobré. Zložitosť v myslení totiž skôr vystihne zložitosť reality nášho sveta. Jednoduchosť k objektívnej povahe sveta nepatrí. Jednoduchosť je vždy iba zjednodušením čohosi, čo je v skutočnosti zložité. Bodka.
Lenže na ten samý problém sa možno pozrieť aj inak. Opačne. Netvrdím, že je všetko naopak. Netvrdím ani to, že jednoduchosť je dobrá a zložitosť zlá. Takéto tvrdenie by bolo len ďalším pokusom o univerzálne jednoduché riešenie všetkých problémov. Tvrdím však, že sú situácie, kedy sa veci majú i opačne. Na vysvetľovanie tejto alternatívnej verzie príbehu o jednoduchosti a zložitosti zvyknem používať dvojicu analógií: deväťbodový problém a Ptolemaiov geocentrický model vesmíru. Takzvaný deväťbodový problém je špeciálnym druhom hlavolamu, používaným psychológmi na vedecké skúmanie tvorivého myslenia. Jeho zadanie znie nasledovne: Pospájajte všetkých deväť bodov na nasledujúcom obrázku nanajvýš štyrmi úsečkami, nakreslenými jedným ťahom pera bez toho, aby ste hrot pera museli zodvihnúť z papiera.
Nechcem vám kaziť detskú radosť z riešenia hlavolamov a preto ostanem tajnostkárom a správne riešenie nezverejním. Skúste sa s ním potrápiť sami. A až toho budete mať naozaj dosť a rozhodnete sa vzdať, môžete si riešenie tejto hádanky vygoogliť pod anglickým heslom „nine dot problem“.
Ak ste riešenie objavili, pravdepodobne to chcelo chvíľu náhodného a nikam nevedúceho tápania, než ste si uvedomili, že v rámci mantinelov, ktoré ste až doposiaľ považovali za povolené „pravidlá hry“, je vyriešenie tohto hlavolamu nemožné. V rámci týchto domnelých pravidiel hry riešenie proste neexistuje. Až po tomto prvotnom uvedomení mohlo prísť na rad ďalšie: azda by sa vaša predstavivosť nemusela obmedzovať domnelými limitmi, ktoré jej až doteraz prikazovali, čo je povolené či možné a čo nie. A čo sú tieto „limity“ či „pravidlá hry“ zač? Ide predovšetkým o dvojicu združených predstáv, ktoré väčšina z nás považuje za natoľko samozrejmú, že sa nám nad ňou nenapadlo ani len zamyslieť. Nie to ich ešte spochybniť! A práve to je dôvod, prečo väčšina z nás tento hlavolam sama od seba nevyrieši. Ide o nasledovné dve predstavy:
- Žiadna z čiar nesmie presahovať hranice pomyselného štvorca, definovaného deviatimi načrtnutými bodmi.
- Každá čiara musí začínať i končiť v niektorom z deviatich načrtnutých bodov.
Ak ste riešenie doposiaľ neobjavili, skúste si ponamáhať mozgové závity ešte raz. Tentokrát však s vedomím toho, že sa týmito limitmi, ktoré až doteraz limitovali vašu predstavivosť, viac obmedzovať nemusíte. Riešenie na seba tentokrát pravdepodobne nenechá dlho čakať. A pokiaľ by predsa len nechalo, tentokrát si ho už naozaj vygooglite.
Prečo je deväťbodový problém dôležitý? Vysvetľuje nám totiž hneď dva dôležité aspekty poznania: na to, aby sme objavili riešenie určitých problémov, je niekedy nutné rozšíriť kontext, v rámci ktorého o probléme uvažujeme. Niekedy sa stáva, že sa zasekneme v snahe o vyriešenie určitého problému v rámci kontextu, v ktorom sa jeho riešenie jednoducho nenachádza. V prípade deväťbodového problému je tento kontext zadefinovaný prvoplánovo predpokladanými limitujúcimi „pravidlami hry“. Výsledkom našej snahy v takom prípade môže byť poriadna dávka frustrácie a presvedčenie, že náš problém je „neriešiteľný“. A svojím spôsobom máme pravdu. V rámci toho úzkeho kontextu, ktorý berieme do úvahy, neriešiteľný skutočne je! Stačí však len tento kontext rozšíriť a riešenie je na dosah. Podobne i v reálnom živote sú situácie, v ktorých nájdenie toho najefektívnejšieho (či vôbec nejakého) riešenia problému vyžaduje rozšíriť svoje obzory a vziať do úvahy širší kontext vecí než ten jeden, v rámci ktorého sa o probléme uvažuje tradične. Ako tvrdil Einstein, žiaden skutočný problém nie je možné vyriešiť na tej istej úrovni myslenia, na akej vznikol. Pre skutočné vyriešenie skutočných problémov je potrebné spôsob myslenia, ktorý viedol k vzniku týchto problémov, prekonať a povzniesť sa nad neho. Inými slovami, je potrebné prekonať limity, nastavené našimi pôvodnými hlboko zakorenenými predstavami a presvedčeniami. O takom tvorivom spôsobe používania myslenia, ľudovo známom tiež pod anglickým pojmom „thinking outside the box“, sa v psychológii hovorí ako o divergentnom myslení. Schopnosť myslieť divergentne je jedným zo základných aspektov kreativity.
Druhou zaujímavou skutočnosťou, na ktorú nás deväťbodový problém upozorňuje, je fakt, že človek často nemá ani len poňatia, že si vôbec vo svojej mysli nosí akési limitujúce predstavy, ktoré zaňho rozhodujú o tom, čo má byť povolené či možné a čo nie. Ani vy sami ste spočiatku netušili, že si v sebe vôbec nejakú predstavu o „pravidlách hry“ nosíte. Mysleli ste si, že pri riešení našej logickej hádanky ste čímsi ako tabulou rasa. A predsa vo vás domnelé „pravidlá hry“ boli prítomné už od samého počiatku a limitovali vašu schopnosť objaviť skutočné riešenie hlavolamu. Zo zákulisia vášho podvedomia za vás rozhodovali o tom, akými smermi, cestičkami a spôsobmi ponechajú vašej fantázii priestor na „sebarealizáciu“ a aké budú, naopak, zakázané. Prejdime teraz k druhej dôležitej analógii, tentokrát z histórie vedy. K Ptolemaiovmu geocentrickému modelu vesmíru.
Ptolemaiov model vesmíru
Predtým, než na sklonku stredoveku v tzv. Veľkej vedeckej revolúcii Kopernik, Galilei a ich nasledovníci rozpracovali heliocentrický model vesmíru, sa astronómovia všeobecne zhodovali na geocentrickom modeli, rozpracovanom gréckym filozofom Ptolemaiom v 2. storočí po Kristovi. Možno by ste sa divili, no tento vedecký model vesmíru vôbec nebol primitívny. Naopak. Mal všetky znaky toho, čo v súčasnosti pyšne označujeme slovom „zložitosť“. V protiklade s rozšírenou laickou predstavou totiž nie je pravdou, že v časoch, kedy ľudia verili v geocentrické usporiadanie vesmíru, poverčiví astronómovia-astrológovia nepoznali empirické fakty a nepostrehli, „že to celé akosi nevychádza“ a ich teórie sa nezhodujú s realitou. Astronómia ako veda totiž nevznikla s príchodom Kopernika. Existovala od čias antiky, kedy bola dlhodobo považovaná za najdôležitejšiu oblasť vedy. Už Platón zdôrazňoval potrebu porozumieť pohybu nebeských telies nočnou oblohou. Starovekí astronómovia mali ich pohyby zmapované na pomerne vysokej úrovni. Tak, ako to len z ich pozemskej perspektívy bolo možné.
Prvý vedecký model vesmíru dal dokopy grécky astronóm Ptolemaios a jeho spolupracovníci. Tento model pracoval s tým, čo astronómovia tej doby považovali za zjavné – s nehybnou Zemou, obkolesenej piatimi otáčajúcimi sa „planétami“ – Merkúrom, Venušou, Marsom, Slnkom a Mesiacom. Z geocentrickej perspektívy neexistoval žiaden vážnejší dôvod pochybovať o tom, že týchto päť známych vesmírnych telies bolo telesami rovnakého druhu. No Ptolemaiov model vesmíru neskončil len pri obyčajnej „zjednodušenej“ predstave Zeme a piatich gulí, ktoré okolo nej poletujú. Mal väčšie ambície – rovnako ako neskoršie vedecké teórie mal ambíciu stať sa modelom, na základe ktorého bude možné precízne predpovedať správanie vesmírnych telies. Nie je ťažké si domyslieť, že spočiatku v tejto funkcii zlyhával. No Ptolemaios sa nenechal odradiť a svoj model v priebehu rokov vyšperkoval a dotiahol do bodu, v ktorom jeho matematické predpovede pohybov „planét“ korešpondovali s empirickými pozorovaniami astronómov v porovnateľnej miere s heliocentrickým modelom, ktorý ho mal o jeden a pol tisícročia neskôr nahradiť. Možno vás preto prekvapí, že exaktnosť matematických predpovedí pohybov “planét“ vôbec nepatrila k dôvodom, pre ktoré sa v čase Veľkej vedeckej revolúcie začal Kopernikov model vesmíru postupne akceptovať. Prakticky jediná v tej dobe známa anomália, s ktorou si Ptolemaiov model vesmíru nedokázal poradiť a ktorá mu „akosi nevychádzala“, bola dĺžka kalendárneho roka. Ako je to možné?
Jednoducho. Ptolemaios pridával do pôvodnej naivnej geocentrickej predstavy piatich planét, obiehajúcich okolo nehybnej Zeme, postupne ďalšie a ďalšie premenné, faktory a pojmy, až kým nedosiahol pomerne slušný súlad s realitou. Vo finálnej podobe vyzeral jeho model nasledovne:
Celé nebo, obsahujúce hviezdy nočnej oblohy, ako i päť známych „planét“, sa denne otáčalo okolo Zeme smerom na západ. V rámci tejto pohyblivej sféry sa však tieto planéty súčasne otáčali rôznou rýchlosťou smerom na východ. Ich obežné dráhy pomenoval Ptolemaios deferenty. Aby však zaistil zhodu medzi matematickými výpočtami a reálnymi pozorovaniami, musel Ptolemaios pristúpiť na to, že s výnimkou Slnka a Mesiaca sa po deferentoch v skutočnosti nepohybovali samotné planéty, ale iba akési pomyseľné body, okolo ktorých tieto planéty následne rotovali ako na kolotoči po menších obežných dráhach. Tieto menšie, sekundárne obežné dráhy troch základných planét, sa v ptolemaiovskej tradícii nazývajú epicykly. Ako pohyb po deferentoch, tak i po epicykloch mal pre každú planétu špecifickú rýchlosť. To však nie je všetko. Aby bolo možné vysvetliť ďalšie časom nahromadené pozorovania, bol Ptolemaios nútený do svojho modelu zaviesť ďalšie, menšie epicykly druhého rádu, ktoré rotovali po pôvodných epicykloch práve tak, ako tieto rotovali okolo deferentov. Taktiež musel presunúť centrá niektorých deferentov mimo stredu Zeme. Tieto pomenoval excentrá. Zatiaľ čo teda deferenty niektorých planét boli v podstate sústrednými kružnicami s centrom v strede Zeme, niektoré iné mali svoj stred trochu vedľa. Posledný z pojmov tejto prepracovanej kozmológie tvoril koncept ekvantov. Ekvant je však tak zložitý koncept, že svoj opis ptolemaiovského chápania kozmu radšej v tomto bode rovno useknem.
Predpokladám, že už teraz sa v ňom väčšina z vás stratila, a ja vás nechcem unudiť k smrti. Stačí si zapamätať vágny obraz Ptolemaiovho kozmického systému, pripomínajúci rafinovaný kozmický kolotoč, do ktorého neradno chodiť nikomu, komu na kolotočoch býva zle. Tento model bol mimoriadne komplikovaný a neintuitívny. Bol až tak komplikovaný a neintuitívny, že španielsky kráľ a astronóm Alfonso X. v 13. storočí prehlásil, že keby sa s ním Boh býval chcel poradiť o stvorení vesmíru, dostalo by sa mu dobrej rady. A predsa Ptolemaios svojím neustálym dolaďovaním a dopĺňaním svojho modelu o stále ďalšie a ďalšie premenné dosiahol zhodu medzi jeho predikciami a vtedajšími empirickými dátami, za akú by sa ešte ani dnes nemusel hanbiť žiaden držiteľ Nobelovej ceny. Práve táto zhoda (nie akási poverčivosť, obmedzenosť, či tvrdohlavosť stredovekých vedcov) bola skutočnou príčinou, prečo viac než tisíc rokov zabudnutý heliocentrický model vesmíru prišiel do módy až v 16. storočí.
Počas Veľkej vedeckej revolúcie prišla nová generácia vedcov na to, že otázka pohybu nebeských telies bola v skutočnosti deväťbodovým problémom. Čoskoro sa ukázalo, že pre jej úspešné vyriešenie bolo potrebné zahodiť tri rigidné predstavy o „astronomických pravidlách hry“, zakorenené hlboko v mysliach antického i stredovekého človeka. Predstavy tak rigidné a v tej dobe samozrejmé, že ich nikto nespochybňoval. Pred príchodom Kopernika, Galileiho a ďalších si totiž astronómovia ani len neuvedomovali, že vôbec ide len o predstavy. Boli to tieto tri:
- Stredom vesmíru musí byť Zem
- Zem musí byť nehybná
- Všetky obežné dráhy všetkých planét musia mať tvar kružnice
Až keď stredovekí myslitelia s rozvinutým divergentným myslením rozpoznali a spochybnili tieto tri naivné predstavy, ich predstavivosť sa odblokovala a umožnila uchopenie problému nebeských telies v celkom novom, širšom kontexte – kontexte, ktorý obsahoval jeho skutočné riešenie. Až do takto „odblokovanej“ predstavivosti mohla vstúpiť idea, že i Zem by mohla byť len jednou z mnohých planét a podobne ako ostatné planéty by mohla mať tvar gule. Finálne riešenie, ku ktorému sa tak dopracovali a ktoré akceptujeme dodnes (hoci na rozdiel od heliocentrikov už nepovažujeme za stred vesmíru ani Slnko), malo od komplikovanosti pôvodného Ptolemaiovho modelu ďaleko. Na rozdiel od neho bolo jednoduché, intuitívne a elegantné. Kto povedal, že jednoduchosť, intuitívnosť a elegancia musia byť znakmi neprimeraného „subjektívneho“ zjednodušovania inak zložitého sveta? Občas to môže byť i naopak. Občas má väčší zmysel dať na slová Platóna, ktorý tvrdil, že krása je odleskom pravdy.
Niektoré z problémov, pred ktorými spoločnosť či veda stojí, sú deväťbodovými problémami. Máme pri nich tri možnosti – buď dlho tápať a nakoniec to vzdať, budovať si neintuitívny, zložitý a škaredý domček z karát ako Ptolemaios, alebo k nim pristúpiť tvorivo a pokúsiť sa odhaliť správne riešenie tým, že sa povznesieme nad bežný spôsob, akým sa o danom probléme uvažuje. Koľko z domnelých „riešení“ spoločenských či vedeckých problémov, o ktorých ľudia dneška veria, že im dávno porozumeli, sú v skutočnosti len ďalšími ptolemaiovskými vesmírmi, čakajúcimi na svojho Galileiho a jeho nechutne jednoduché, intuitívne a elegantné alternatívne riešenie? Spoločnosť, ktorá takzvanú „intuitívnosť“ považuje za nepriateľa poznania a schopnosť rozpoznať v chaose sveta zložitosť za väčšiu cnosť, než schopnosť rozpoznať v ňom jednoduchosť, nemožno nazvať inak, než zlo-žitou. V niečom takáto spoločnosť žije zle. Každý súdny človek, ktorý žije dobre, predsa musí vedieť oceniť toho, kto v zložitosti dokáže objaviť jednoduchosť. Umenie objaviť v chaose jednoduchosť či dokonalosť je väčším umením než umenie „objaviť“ v ňom zložitosť či nedokonalosť. Zložitosť tak, ako ju chápe naša spoločnosť, je predsa iba neprítomnosťou jednoduchosti a nedokonalosť neprítomnosťou dokonalosti. V drvivej väčšine prípadov sú samozrejme jednoduché riešenia iba riešeniami čiastkovými. Fixujú sa na jednu špecifickú perspektívu, ostatnými sa nezaoberajú a zdanlivo sa tak bijú s inými jednoduchými riešeniami iných ľudí. No existujú i prípady, v ktorých sú tie najjednoduchšie riešenia jedinými správnymi, a to jednoducho preto, že ide o deväťbodové problémy. V týchto riešeniach sa ukrývajú zárodky skutočnej evolúcie. Prečo proti nim bojovať?
Čo na to spoločnosť?
Naša spoločnosť existenciu „deväťbodových problémov“ vo svete ani vo vede nereflektuje. Jednoducho nemá vytvorenú pojmovú schému na to, aby im mohla porozumieť. V mainstreamovom slovníku by ste len márne hľadali slová ako „širší kontext“, „nepomenované rigidné predstavy“, či „vyššie perspektívy“. Namiesto toho sa v ňom extrémne nadužíva pojem „faktov“, zvádzajúci k jednorozmernému a čierno-bielemu videniu sveta. Pojmom „fakty“ sa radi oháňame dokonca i v takých kontextoch a významoch, ktoré skutočným faktom vôbec nezodpovedajú. Schopnosť riešiť problémy však nie je iba otázkou znalosti dostatočného počtu faktov. A už vôbec nie je otázkou našej „schopnosti“ niektoré z faktov, autoritami označené za irelevantné, odfiltrovať a ignorovať. Schopnosť nachádzať skutočné riešenia veľkých problémov je úmerná šírke kontextu, ktorý sme schopní brať pri formulovaní našich riešení do úvahy. A táto šírka kontextu je zas priamo úmerná našej schopnosti reflektovať a prekonávať limity rigidných kultúrnych predstáv.
Ako si naša spoločnosť ctí tých, ktorí si dovoľujú jej rigidné mainstreamové predstavy nahlas pomenúvať? Pravdepodobne o čosi viac, než si ich ctila v stredoveku. Dnes už proti nim nebojuje upaľovaním na hranici, ale omnoho subtilnejšími a spoločensky prijateľnejšími spôsobmi. No na to, že sa naša kultúra stotožňuje s rolou „najracionálnejšej a najobjektívnejšej kultúry v dejinách“, je tento „pokrok“ žalostne malý.