Materializmus, mater i “izmus” našej doby

[Výňatok z knihy Príručka nekritického myslenia: Prečo ja mám pravdu a ty nie ]

Keď kritizujem filozofiu materializmu, väčšina ľudí, ktorí si stihli osvojiť takzvaný „vedecký obraz sveta“ (čo je len jej iné pomenovanie), sa veľmi skoro začne odpájať. Domnieva sa, že materializmus nemožno kritizovať z iných než náboženských dôvodov. Nesú si v mysliach utkvelú predstavu o ľuďoch, ktorí tento filozofický názor popierajú, ako o náboženských fanatikoch, príliš slabých a zbabelých na to, aby si dokázali priznať vlastnú bezvýznamnosť a smrteľnosť. Myslia si, že tým jediným, čo by azda takýmto ľuďom na tak progresívnej, sofistikovanej a „antropomorfizmu“ zbavenej filozofii mohlo vadiť, je jej popieranie existencie Boha a možnosti posmrtného života. A ruka v ruke s tým tiež veria, že materializmus bude môcť byť vyvrátený najskôr až v deň, keď bude vedecky dokázaná existencia Boha či života po smrti. Nič však nie je od pravdy vzdialenejšie.

Materializmus ako filozofický názor má odhliadnuc od jeho náboženského aspektu, ateizmu, mnohé mimoriadne zásadné nedostatky. Fakt, že sme sa ho za posledné tri storočia naučili považovať za natoľko samozrejmý, že dnes veríme, že ho nemožno vyvrátiť inak, než dokázaním existencie Boha, len svedčí o tom, že už viac nedokážeme rozoznávať medzi predstavami tejto filozofie a realitou samotnou. V priebehu generácií odolal pokušeniu k tejto zámene len málokto. Výnimku netvorí dokonca ani väčšina novodobých veriacich, ktorí v zásade nespochybňujú hrubé rysy „vedeckého obrazu sveta“, akurát okrem nich veria i v akúsi abstraktnú náboženskú nadstavbu sveta, začínajúcu tam, kde končí kompetencia vedy. Ale svet, ktorý v sebe a okolo seba rozpoznáva ten, kto sa od materialistickej optiky skutočne oprostil, ani zďaleka nie je totožný so svetom, rozpoznávaným skrz túto optiku, doplneným o abstraktné koncepty Boha, duše, či posmrtného života navyše. V skutočnosti ide o dva od základov rozdielne spôsoby nazerania na svet. Materialisticky ladení vedci preto majú pravdu, keď tvrdia, že „vedecký svetonázor“ nemôže zmysluplne koexistovať s tým náboženským. Nezhodneme sa však už na odpovedi na otázku, ako tento problém vyriešiť.

Čo to teda ten materializmus vlastne je? Mám tri odpovede: jednoduchú, tú druhú a tú svoju. Jednoduchá už vlastne bola napísaná – materializmus je tým, čo si predstavíte, keď počujete slová „vedecký obraz sveta“, prípadne „racionálny svetonázor“. Tá druhá nie je  ničím iným, než vysvetlením tej prvej. Ide o filozofický smer, založený na predstave, že tou najhlbšou podstatou skutočnosti je hmota, pohybujúca sa priestorom. Materializmus popiera akýkoľvek duchovný rozmer bytia a spolu s ňou i akýkoľvek vyšší zámer či účel v pozadí nášho sveta či ľudského života. Všetkým, čo kedy existovalo, je čas, priestor a hmota, ktorá nesleduje žiaden predom predpísaný smer ani účel. To jediné, čo hmota sleduje, sú fyzikálne zákony. Tým sú však veci ako život, ľudské osudy, či skúsenosti, ktoré si živé bytosti z tohto sveta odnesú, celkom ukradnuté. Materializmus nie je totožný s agnosticizmom, filozofickým presvedčením, podľa ktorého je duchovný rozmer existencie obmedzenou ľudskou mysľou nepoznateľný. Materializmus akýkoľvek duchovný rozmer existencie principiálne popiera. S možnosťou jeho existencie je logicky nezlučiteľný. Preto môže byť pravdivým buď materializmus, alebo názor, že svet má svoju poznateľnú či nepoznateľnú duchovnú dimenziu, ale určite nie oboje. Veriť „vedeckému obrazu sveta“ a súčasne byť veriacim je tak po filozofickej stránke oxymoron. A čo tak byť veriacim a súčasne sa pohoršovať nad takzvanými „spochybňovačmi vedy“? Nuž, to sa nedá nazvať nijako inak, než hlúposťou.

Filozofia materializmu má v súčasnosti niekoľko odnoží. Väčšina ľudí ju stotožňuje s tou najstaršou z nich, známou pod názvom mechanistický materializmus, či jednoducho mechanicizmus. Už jej názov napovedá, že v jej centre stojí chápanie vesmíru ako gigantického stroja (mechanizmu). Metaforu vesmíru ako stroja na sklonku 17. storočia nepredstavil svetu nik iný než Isaac Newton, hoci v určitej zárodočnej forme už bola prítomná i v dielach Bacona a Descartesa o necelých sto rokov skôr. Na rozdiel neskorších materialistov však Newton nebol materialistom v pravom slova zmysle. Nebol totiž ateista, ale deista – veril teda, že tento gigantický stroj má i stvoriteľa, ktorého rola na tomto svete je však obmedzená. Úlohou Boha je podľa deizmu na počiatku vekov raz a navždy nastaviť svet takým spôsobom, aby po celý zvyšok jeho existencie dokázal „fičať“ podobne ako zotrvačník bez potreby ďalších zásahov zhora.

V priebehu jedného storočia po rokoch Newtonovho výslnia však vedecká komunita uverila, že koncept Boha spolu s konceptom ducha možno z vedeckej mapy sveta odstrániť i úplne. Väčšina vedných odborov sa tak postupne začala transformovať do svojej súčasnej, materialistickej podoby. Mýtmi opradená alchýmia sa postupne zmenila v chémiu, ako ju poznáme dnes. Takzvaná vitalistická biológia, založená na koncepte neviditeľnej životnej sily ako základu života, sa zmenila na biológiu mechanistickú. V jej centre stálo štúdium chemických reakcií na bunkovej úrovni. Vo svete sa rozmohla i mechanistická psychológia, ktorá na váženosti nabrala najmä vďaka Pavlovovym konceptom podmienených reflexov a „druhej signálnej sústavy“ ako mechanického základu všetkých vyšších mentálnych schopností človeka. Mechanistickým vedám sa vo všeobecnosti darilo veľmi dobre, nakoľko koncepty, s ktorými pracovali, boli „viditeľnejšie“, či aspoň merateľnejšie, a teda i exaktnejšie, než koncepty ich predchodcov. No v histórii vedy materializmu nič nepridalo na váhe tak, ako Darwinovo dielo O pôvode druhov. Po tom, čo svet začal od 70. rokov 19. storočia a špeciálne od 40. rokov 20. storočia po objave dedičnej funkcie DNA brať Darwinovu teóriu naozaj vážne, sa zdalo, že na plné porozumenie svetu už viac žiaden koncept inteligentného stvoriteľa potrebovať nebudeme. Vystačíme si s konceptmi náhody, rozmanitosti a prirodzeného výberu. Svet sa tak začal javiť ako náhodou, rozmanitosťou a prirodzeným výberom skonštruovaný stroj, v ktorom viac pre ducha žiadne miesto nebolo. Veď na čo by nám bol duch, keď svetu dokážeme porozumieť i bez neho? Kto iný by už v čosi také veril, ak nie slaboch, ktorý sa len zubami-nechtami drží svojej pôvodnej naivnej poverčivosti a zatvára si oči pred vedeckým pokrokom?

Newtonova predstava sveta ako gigantického stroja sa v mysli moderného človeka usídlila tak hlboko, že sa ju dodnes väčšina z nás neunúva označovať už ani len pojmom „vedecký obraz sveta“. V súčasnosti ju najčastejšie nazývame jednoducho „svetom“. Nakoľko si o nej väčšina z nás naozaj myslí, že ide o objektívny popis sveta takého, aký je, túto predstavu všetci dôverne poznáme. Poznáme ju však až príliš dôverne. Je nám taká známa, že väčšine z nás ešte nikdy nenapadlo sa nad ňou zamyslieť na dostatočne dlhý čas na to, aby si vôbec stihla uvedomiť, že ide len o predstavu. Zahrajme si preto krátku hru. Spočíva v tom, že ja vám v hrubých rysoch predstavím newtonovskú predstavu o tom, čo je to svet, a vy budete sledovať svoje prvotné reakcie na moje slová. Bude to pre vás niečo nové? Alebo budete pociťovať skôr zmätenie nad tým, prečo vôbec mrhám vaším časom vysvetľovaním čohosi tak „samozrejmého“? Poďme na to.

Svet je sledom v čase sa odvíjajúcich okamihov, podobne ako film je sledom za sebou premietaných statických snímkov. Okamihy sú podobne ako jednotlivé snímky na filmovom páse statické a majú nulové trvanie v čase. V jednom momente existuje vždy iba jediný okamih – ten, ktorému vravíme „teraz“. Minulé okamihy sú raz a navždy preč a tie budúce zatiaľ ešte nenastali. V skutočnom svete preto nič také ako „pohyb“ neexistuje. Existujú iba statické okaminy, charakteristické svojím rozložením hmoty v trojrozmernom priestore – hmota vášho tela je teraz tu a o hodinu bude niekde inde. Akákoľvek zmena, pohyb, či udalosť sú roztiahnuté v čase naprieč viacerými okamihmi. To, čo sa udeje v jednom okamihu, je vždy bezprostrednou príčinou toho, čo sa udeje v okamihu nasledujúcom. Kauzalita je tak priamo prepojená s časom – bezprostredná minulosť je vždy priamou príčinou budúcich udalostí. Nakoľko hmota pri pohybe priestorom v čase sleduje nemenné fyzikálne zákony, je jej pohyb plne determinovaný, teda predurčený. Preto sa o Newtonovom mechanistickom vesmíre hovorí ako o deterministickom. Všetko, čo sa v tomto svete kedy udialo či udeje, bolo predurčené už od samého počiatku existencie. Nie však osudom, Božím plánom, ani karmou, ale prvopočiatočným priestorovým rozložením hmoty v nasledujúcom okamihu po Veľkom tresku a matematickými rovnicami fyzikálnych zákonov. Toto je svet. Toto je tým, čo je skutočné. Toto je tým, čo ako jediné naozaj existuje a okrem čoho, za čím a nad čím už nie je nič.

Tak čo? Bolo vám to povedomé? Je možné, že predstavujete výnimku a o tomto spôsobe chápania sveta ste nikdy nepočuli. Možno ste práve zažili najvýznamnejší aha-moment svojho života, vstali ste zo stoličky a skríkli: „Wau, to je ale zistenie! Takže toto je svet!“ Nakoľko však v tom prípade nebudete práve reprezentatívnym prípadom, budem vychádzať z premisy, že ste v popísanej predstave v hrubých rysoch predsa len rozpoznali spôsob, akým svetu už aj tak dlhodobo rozumiete. Namiesto toho, aby som vás vysmieval za to, že veríte predstave o povahe sveta spred štyroch storočí, by som teraz rád upriamil vašu pozornosť na inú otázku. Počiatky ľudskej civilizácie siahajú niekoľko desiatok tisícok rokov dozadu. Nie je preto zaujímavé, že to, ako dnes svetu všeobecne rozumieme, sa po prvýkrát v histórii ľudstva objavilo až v 17. storočí po Kristovi? Čo si asi tak pod svetom mohli predstavovať ľudia pred príchodom Newtona?

Nech je to už čokoľvek, dnes by to väčšina z nás označila za iracionálne. A zatiaľ čo my bez mihnutia okom označujeme historické predstavy sveta ako iracionálne, nemáme ani len tušenia, že i tá naša je v prvom rade iba predstavou. Navyše, pokiaľ by k nám z minulosti zavítal cestovateľ v čase, nachádzanie iracionality, či rovno zjavných absurdít v našom materialistickom svetonázore by mu nerobilo najmenší problém. Stačí iba chcieť. Materialistický či mechanistický svetonázor totiž nie je obmedzený len na vyššie popísanú predstavu. Spolu s ňou zahŕňa i všetko, čo je s touto predstavou logicky konzistentné. Inými slovami, všetko, čím svet vo svojej podstate teoreticky musí byť na to, aby zmienená predstava mechanistického vesmíru mohla byť pravdivou. Medzi tým napríklad:

• Vedomie je v skutočnosti iba náhodným vedľajším produktom bezduchej hmoty, ktorý nemá ako z hľadiska kozmu, tak ani z hľadiska konkrétneho vedomého subjektu absolútne žiaden objektívny význam.
• Podobne i subjekt (ten, kto vníma) má byť v skutočnosti iba ďalším objektom (tým, čo je vnímané). V materialistickom vesmíre v skutočnosti nemá prvok „subjektu“ absolútne žiadne miesto, je z jeho mapy sveta vynechaný ako nežiaduci rušivý element.
• Slobodná vôľa je obyčajnou ilúziou. Naše činy, rozhodnutia, vyrieknuté slová i myšlienky, ktoré im predchádzali, sú plne determinované fyzikálnymi zákonmi, pôsobiacimi na častice hmoty v našich mozgoch. To, že ich subjektívne prežívame ako výsledky našej vedomej vôľovej aktivity, sa nám tak iba „javí“.
• Vo svete neexistuje žiadna iná forma inteligencie, než tá, ktorá vznikla v dôsledku náhodných genetických mutácií, selektovaných prirodzeným výberom. A predsa je táto inteligencia tak dokonalá, že prostredníctvom ľudí ako Newton „prekukla“, ako to celé je a prenikla do tej najhlbšej podstaty samotnej existencie. Nie je to zvláštne?

Možno, že vám na tom nič zvláštne nepripadá. Nevadí. Všimnime si teraz, ako sa pre nás niektoré z aspektov materialistického svetonázoru, ktoré by pre cestovateľa časom boli už na prvý pohľad zjavne absurdnými, stali natoľko samozrejmými, že sme ochotní ich stoj čo stoj brániť a udivovať sa, keď vyjde najavo opak.

Napríklad kvantová mechanika už pred celým jedným storočím pomerne jednoznačne preukázala, že existuje určitá forma vzťahu medzi elementárnymi časticami hmoty a vedomím toho, kto tieto častice pozoruje. Nie je to teda už len hmota, ktorá môže ovplyvňovať vedomie, ale aj vedomie, ktoré môže vplývať na hmotu. Aby sme si rozumeli, nemám na mysli vôbec nič ezoterické. Netvrdím, že naše myšlienky tvoria našu realitu. Tvrdím len, že existuje určitý typ vzťahu, prostredníctvom ktorého je hmota prepojená s vedomím tých, ktorí ju pozorujú. Táto hypotetická možnosť však dodnes vyvoláva všeobecnú kontroverziu a považujeme ju za neuveriteľnú a absurdnú. Považovali by sme ju však za takú i v prípade, že by sme sa od materialistickej predstavy sveta odpútali? Predstavím vám teraz inú myšlienku a skúste si sami zvážiť, ktorá z tých dvoch je „neuveriteľnejšia“. Pravdepodobne sa zhodneme na tom, že pri myslení využívame svoj mozog. Celkom isto sa tiež zhodneme na tom, že svoj mozog zapájame pri hovorení či vôľových pohyboch. Do tretice by pre každého príčetného človeka malo byť samozrejmé, že svoje myslenie, reč a pohyby svojho tela prinajmenšom do určitej miery riadi svojou vlastnou vôľou. Máme tu tri zjavné fakty, ktoré nemá najmenší zmysel popierať. Ten tretí je však s predstavou materialistického vesmíru logicky nezlučiteľný. Podľa tej totiž „subjektívne“ elementy ako vedomie či vôľa nemôžu byť nadradené fyzike mozgu. V materialistickom vesmíre môže jedine pohyb hmoty zapríčiniť pohyb inej, susednej hmoty. Stojíme preto pred dilemou, či poprieť zjavný fakt, alebo materialistický svetonázor. Samozrejme, že naša spoločnosť sa rozhodla pre možnosť A. Dnes nám tak nerobí najmenší problém veriť, že o svojich činoch nerozhodujeme my na základe subjektívnych skutočností našich vnútorných svetov (toho, po čom túžime, koho milujeme, s akými hodnotami rezonujeme, čo vieme atď.), ale naše mozgy, a to výhradne na základe deterministických zákonov fyziky. Dokonca veríme, že je vedecky dokázané, že to takto skutočne je, a že snáď len iracionálni jedinci, žijúci sto rokov za opicami, môžu veriť tak poverčivému a spiatočníckemu názoru, ako že o svojich činoch rozhodujú vlastnou vôľou. Čo sa týka zmieneného údajného vedeckému dôkazu, prediskutujeme si ho v samostatnej kapitole. Teraz dám do pléna iba jednu nevinnú otázku. Nezdá sa vám to celé tak trochu absurdné?

Čoho by sme sa museli vzdať na to, aby sme neboli odkázaní na takto absurdné názory? V prvom rade presvedčenia, že len hmota môže byť nadradená vedomiu, no nikdy nie naopak. Pokiaľ by sme sa tohto materialistického presvedčenia vzdali, žiaden konflikt by viac neexistoval. A tak sa konečne dostávame k podstate. To, čo skutočne rozhoduje o pohyboch našich rúk či úst, nie je nič iné ako nervové signály a nervové signály nie sú ničím iným, než tokom elektrónov. Sú to elementárne častice. Nemalo by preto byť celkom samozrejmé, že medzi týmito časticami a naším vedomím musí existovať istý typ vzťahu? Stačí iba odmietnuť popieranie zjavného faktu, ktorý si subjektívne sám za seba dokáže overiť ktorýkoľvek človek na planéte – fakt, že disponujeme vôľou. Stačí odmietnuť z mapy sveta vymazať prvok subjektu, ktorý nie je iba pasívnym pozorovateľom fyzikálnych procesov, ale tiež aktívnym činiteľom. Nebezpečne kontroverzný, absurdný a neuveriteľný poznatok kvantovej fyziky sa tak razom zmení na nevyhnutný predpoklad života. Vy ste predsa subjekt a vaša ruka objekt. V momente, keď sa rozhodnete pohnúť rukou, tak vo vašom mozgu k akejsi interakcii medzi vami ako vedomým subjektom a vašou rukou ako hmotným objektom dochádzať musí. Ak zvážime, že mozog z veľkej miery operuje práve s elementárnymi časticami, poznatok kvantovej fyziky o tom, že na úrovni týchto častíc subjekt môže vplývať na objekt a vedomie môže vplývať na fyzikálne správanie častíc, uvítame ako samozrejmý dielik tej jedinej skladačky sveta, ktorá žiadne zjavné fakty nepopiera. Napriek tomu bude väčšina z nás radšej považovať za absurdný zmienený dôsledok kvantovej mechaniky, než predstavu, že človek je fyzikálne determinovaným strojom a jeho vôľa iba akýmsi nezmyselným „mindfuckom“, ktorý sa „proste iba zdá“ atómom jeho mozgu. Prečo? Proste sme si na newtonovskú predstavu sveta už zvykli. Navyše nás v nej, ako si ešte postupne ukážeme, spoločnosť zo všetkých strán utvrdzuje a vyživuje ju v nás.

O absurditách materializmu nepíšem preto, že by iné filozofické predstavy o svete svoje absurdné aspekty nemali. Píšem o nich, aby som poukázal na to, že i materializmus je iba jednou z takýchto predstáv. Je to jedna z omylných a spochybniteľných ľudských predstáv, ktorá zďaleka nie je svätá. Za akosi zvlášť „racionálnu“ v porovnaní s inými svetonázormi ju považujeme iba preto, lebo naša materialistická kultúra selektívne smeruje našu pozornosť k tým inteligentnejším z jej aspektov a naopak, odvádza ju od jej zjavných absurdít.

Popri mechanistickom materializme existuje niekoľko ďalších druhov materializmu. Prevažná väčšina napísaného však platí pre všetky. V súčasnosti je v akademických kruhoch populárny napríklad tzv. fyzikalizmus, ktorý za skutočnú nepovažuje už len hmotu, ale akékoľvek fyzikálne entity, teda typy javov, ktoré skúma fyzika. Pokiaľ som však tvrdil, že kvantová fyzika predpokladá existenciu subjektu, či ak chcete, vedomia, tak na túto vetu je pri fyzikalizme potrebné zabudnúť. Vo svojich odpovediach na veľké filozofické otázky sa fyzikalizmus od mechanicizmu v praxi ničím významným neodlišuje. Či už je skutočným iba to, čo nazývame hmotou a energiou, alebo i to, čo nazývame trebárs poliami, podstata ostáva rovnaká – existujú iba objekty, nesledujúce žiaden vyšší účel, iba rovnice fyziky. A čo vedomie? To je len vedľajším produktom hmoty a zároveň akýmsi ironickým omylom prírody, ktorý slepo uveril, že má osoh z vlastnej existencie, v dôsledku čoho zbytočne odvádza svoju vlastnú pozornosť od skúmania toho, čo jediné existuje a na čom objektívne záleží, teda od hmoty. Aj preto vo zvyšku knihy nebudem medzi jednotlivými vetvami materializmu rozlišovať. Keď budem používať pojem materializmus, pre jednoduchosť si môžete pokojne vybaviť predstavu gigantického vesmírostroja, pozostávajúceho z menších a menších strojčekov, ako ste napríklad vy, vaše srdce a vaše bunky.

Mechanistický pohľad na svet je napriek svojmu pokročilému veku dodnes vlastný drvivej väčšine vedných odborov. Obzvlášť v akademických kruhoch sa všeobecne považuje za synonymum osvieteného, racionálneho a „pokrokového“ chápania sveta. „Iracionálnu a spiatočnícku“ výnimku v tomto ponímaní tvorí fyzika, ktorá si za posledné tri storočia od čias Newtona stihla prejsť istým vývojom. Je iróniou osudu, že práve tá veda, ktorá stála za zrodom moderného materializmu a v čase, keď bol ešte v kolíske, mu poskytovala živnú pôdu, ho k dnešnému dňu ako jediná z vied prekonala. Moderné fyzikálne teórie sú dnes jedinými vedeckými teóriami, ktoré si nezakladajú na materialistických predpokladoch o povahe reality. Okrem nich dnes všeobecný vedecký konsenzus nájdete iba pri dvoch druhoch teórií. Vyslovene materialistických a takých, ktoré síce univerzálnu platnosť materializmu nespochybňujú, no ich predmet je natoľko špecifický, že sú od tohto svetonázoru do väčšej či menšej miery nezávislé.

Ak si spomínate, na začiatku kapitoly som na otázku, čo je to materializmus, sľuboval tri odpovede, no zatiaľ som popísal iba dve. Treťou odpoveďou mala byť „tá moja“. Aká to je? Materializmus je výsledkom aplikovania istého špecifického spôsobu myslenia. Tento spôsob myslenia zatiaľ predbežne pomenujeme slovom redukcionistický. Materializmus je tým, čo sa vyjaví vo vašej mysli po tom, ako si zvyknete o svete i o sebe samom uvažovať v redukcionistických myšlienkových schémach. Aké to sú, to si zodpovieme v nasledujúcej kapitole. I v tomto prípade pôjde o niečo, čo síce dôverne poznáme všetci, no len málokomu z nás kedy napadlo sa nad tým skutočne zamyslieť. Podstatné sú však dve veci. Prvá je, že v našej kultúre uvažujeme v schémach redukcionizmu takmer všetci. Tou druhou je, že to, že moderná veda sa mala postupne dopracovať k materialistickému chápaniu sveta, bolo v skutočnosti predurčené už dňom, keď si redukcionistický spôsob myslenia osvojila ako svoj štandard. Za toto prepojenie medzi modernou vedou a redukcionizmom nie je zodpovedný nik iný, než sám jej otec, Francis Bacon.

Túto kapitolu by som zakončil načrtnutím otázky a mojím následným pokusom o jej „zodpovedanie“. Čím teda svet je, ak nie tým, čo o ňom tvrdia materialisti? Jediná správna odpoveď na túto otázku znie: „neviem“. Odkiaľ by som vedel? A kto som, aby som to vedel? Ak niekto tvrdí, že vie, čo to svet je, klame. Dokonca i keby niekto odpoveď na túto otázku predsa len poznal, po pokuse o jej sformulovanie do slov by jeho poznanie stratilo akýkoľvek vecný význam. Svet je jednoducho mystériom, práve tak, ako ste mystériom i vy sami. Načo ho vtesnávať do obmedzených ľudských predstáv a nechávať tieto predstavy, aby mu diktovali, čo v ňom má byť možné či skutočné čo nie?