Ako Thomas Kuhn rozbil naše ilúzie o vlastnej múdrosti

V roku 1967 po svojom 15-ročnom historickom výskume publikoval Thomas Kuhn slávne dielo Štruktúra vedeckých revolúcií. Bola to nenápadná knižka, určená prevažne intelektuálom a písaná vecným a skromným jazykom, vzbudzujúcim zdanie, že z nej nič zásadnejšie nevyplýva. No vyplývalo. Skutočnosť je taká, že ten, kto naozaj pochopil Kuhnovu prácu, už viac vzhľadom na dnešné štandardy nemôže byť tak celkom “normálnym človekom”. Viac už totiž nemôže uvažovať o vede ako o inštitúcii, produkujúcej „objektívne fakty“. Ani úroveň ľudského poznania viac nemôže posudzovať podľa dosiahnutého vzdelania. Keby bola Kuhnovmu dielu a jeho filozofickým dôsledkom venovaná náležitá pozornosť, v dnešnej dobe tak populárne filozofie scientizmu a pozitivizmu, založené na predpokladoch, že všetky ostatné filozofie sú dávno mŕtve a jediným objektívnym zdrojom poznania je veda, by okamžite stratili na váhe. Viera v tieto filozofické názory je totiž v skutočnosti závislá od toho, aby sme Kuhnom popísaný historicko-filozofický rozmer vedy nepoznali. A vskutku – dnes Kuhnovo meno pozná len málokto. Nie vždy to však bolo rovnako. V skutočnosti tvorili Kuhnove myšlienky ešte v 70-tych rokoch medzi akademickými filozofmi samotný mainstream. Potom sa však čosi stalo a jeho pozíciu nahradili znovuoživené filozofie pozitivizmu a scientizmu, tvrdiace pravý opak a maskujúce sa pritom za predstavu, že samé vlastne nie sú filozofiami, ale samozrejmým stavom vecí, ktorému “každý skutočne vzdelaný a inteligentný človek rozumie”. Paradoxné na tom je, že tento posun v akademickom filozofickom myslení v sebe niesol istý prvok, ktorý bol totožný s jedným z hlavných princípov, identifikovaných Kuhnom v dynamike dejín vedy. Totiž, rovnako ako pri zásadných vedeckých revolúciách v histórii vedy k nemu došlo bez toho, aby sa kedy komu podarilo Kuhnove myšlienky vyvrátiť,  či minimálne akosi objektívne dokázať, že pozitivistický pohľad na svet, ktorý ich vystriedal, je od nich lepší či pravdivejší.

Kuhn sa do dejín zapísal predovšetkým ako autor pojmu paradigma a ako priekopník dejinného pohľadu na vedu, teda analýzy vedeckých objavov so zreteľom na ich historický kontext. V tomto článku sa pokúsim vysvetliť oboje. Jeho práca priniesla vážne spochybnenie chápania vedy ako zdroja objektívneho poznania, ako aj opodstatnenosti jej roly najvyššej spoločenskej inštitúcie na posudzovanie pravdy. Aby som jeho myšlienky sprostredkoval i čitateľovi bez hlbšej znalosti fyziky a dejín vedy, rozhodol som sa ich ilustrovať na svojich vlastných príkladoch, zväčša odlišných od tých, ktoré uvádzal Kuhn. Princípy striedania paradigiem, ktoré tento mysliteľ identifikoval, totiž možno nájsť v pozadí všetkých vedeckých teórií všetkých vedných disciplín.

V jadre Kuhnovho učenia stojí rozbitie jednej veľmi rozšírenej ilúzie – ilúzie, že vedecký pokrok je smerovaním od úplnej nevedomosti kdesi v dávnej minulosti k úplnému poznaniu pravdy kdesi vo vzdialenej budúcnosti. Súčasný stav a povahu našich vedeckých poznatkov nemožno považovať za samozrejmý výsledok toho, že sme sa ako ľudstvo na dostatočne dlhý čas zaviazali vedeckému hľadaniu pravdy. V skutočnosti je vedecký pokrok iba pokrokom v jednom, a to vysoko špecifickom smere, predurčenom historickým smerovaním vedy. Skôr než z neustáleho odhaľovania nových a nových dielikov skladačky nášho sveta vyplýva pokrok vo vede z uzavretej povahy vedeckej komunity. Tá vedcom umožňuje zaviazať sa k určitým vedeckým ideám na dostatočne dlhý čas na to, aby z nich mohli vyťažiť maximum, a to bez nutnosti zaoberať sa ich obhajovaním zoči-voči ich odporcom. Jedine tak sa vedci môžu naplno sústrediť na skúmanie toho, čím ich vedecké teórie dokážu obohatiť svet, namiesto toho, aby dokazovali ich pravdivosť.

V rozpore s naivnou predstavou, ktorú väčšina spoločnosti o vede zdieľa, veda neusiluje od momentu svojho vzniku o zodpovedanie tých istých otázok, ktoré si vedci kladú dnes. V skutočnosti je história vedy plná otázok, ktoré boli v minulosti úspešne zodpovedané staršími vedeckými teóriami, dnes bežne označovanými ako „prekonané“, zatiaľ čo teórie, ktoré ich nahradili, ich nikdy zodpovedať nedokázali a zvyčajne o to ani neusilovali. To, čo púta pozornosť vedcov, ako aj spôsob, akým si kladú otázky a štandardy, ktorými posudzujú relevantnosť odpovedí na ne, sa v dejinách vedy pravidelne obmieňa. Súčasný stav vedeckého poznania preto nemožno chápať ako jediné možné a nevyhnutné vyústenie vedeckého pokroku. Jeho povaha bola totiž predurčená spôsobom, akým si vedecká komunita v minulosti zodpovedala otázky, ktoré si v danom čase kládla. Formulácia každej novej výskumnej otázky je totiž predurčená naším zodpovedaním otázky predošlej. Proces zodpovedávania veľkých vedeckých otázok je pritom procesom, pripomínajúcim skôr filozofiu než vedu, pretože pre povahu týchto otázok nemáva povahu empirického testovania, ale skôr filozofického súboja dvoch vzájomne irelevantných perspektív.

V praxi to znamená, že nemá žiaden zmysel, zamýšľať sa nad napríklad tým, aká je „evolučná výhoda“ určitej biologickej funkcie, napríklad reči (typická vedecká otázka evolučných biológov), kým sme sa nezhodli na tom, že všetky biologické funkcie musia jedincovi prinášať určitú evolučnú výhodu. Rovnako nemá zmysel pýtať sa, či naozaj musia všetky biologické funkcie poskytovať jedincovi určitú evolučnú výhodu alebo nie, kým sme sa nezhodli na tom, že organizmy neboli navrhnuté tvorivou vedomou inteligenciou so zreteľom na určitý zámer a podobne. Navyše v momente, kedy svoje vedecké úvahy presunieme z hľadania evolučnej výhody reči na hľadanie evolučnej výhody napríklad strachu z pavúkov či altruizmu (čo evolučná biológia bežne robí), zároveň to znamená, že veríme v radikálnu formu ideológie genetického determinizmu, podľa ktorej je chemická štruktúra dedičných bunkových molekúl tým konečným pôvodcom nielen biologických procesov a štruktúry nášho tela, ale tiež povahy a dokonca i obsahov našej mysle. Jedine s takouto vierou vôbec má zmysel uvažovať nad psychologickými vlastnosťami človeka z darwinistickej perspektívy – evolučných biológov totiž zaujíma dynamika prenosu genetického materiálu. Ich teórie majú zmysel iba dovtedy, kým predmet svojho štúdia obmedzujú na také ľudské či zvieracie vlastnosti, ktoré sú zakódované v dedične prenosných génoch. Pokiaľ teda uvažujú o evolučnom pôvode strachu z pavúkov, zároveň sa tým hlásia k predstave, že zatiaľ čo jedna kombinácia génov vo vašom DNA je v procese morfogenézy prekladaná do anatómie prstov vašej ruky, vedľajšia kombinácia sa prekladá do obrazu pavúka vo vašej mysli a pridruženej vety: “Pozor, nebezpečenstvo!” Aké biochemické mechanizmy majú mať tento podivný preklad na starosti? Samozrejme také, ktoré sa “ešte len objavia”. Táto viera je celkom nepodložená a ako taká je závislá od celého radu omnoho hlbších predpokladov o povahe mysle a jej vzťahu k telu, ku ktorým sa vedci (a filozofi) zaviazali dávno predtým, než si začali klásť vyššie načrtnuté otázky. Paradoxne sa na nej vybudoval jeden celý vedný odbor, známy ako evolučná psychológia.

Iným príkladom je neurológia. Jednou z otázok, zamestnávajúcich neurovedcov, je, kde v mozgu a akým spôsobom sú uložené „pamäťové stopy“. Na to, aby sme si vôbec mohli takúto otázku klásť, sme si prv taktiež museli zodpovedať celú plejádu omnoho hlbších otázok. Výsledkom toho sú určité predstavy, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť a z ktorých sa naše súčasné otázky vynárajú ako hríby zo svojho podhubia. Aby nám teda vôbec napadlo položiť si otázku, kde v mozgu sídlia „pamäťové stopy“, museli sme prijať za svoj jeden celý špecifický filozofický svetonázor. Jedná sa o stotožnenie existencie – teda všetkého, čo skutočne existuje, alebo, ak chcete, toho, bez čoho by neexistovalo vôbec nič – s jedným z jej aspektov, totiž s priestorom.

Podľa tohto filozofického názoru, typického pre moderného človeka, je svet miestom a “existovať” znamená byť lokalizovaný v priestore, či presnejšie povedané “mať svoje súradnice”. Za “reálne existujúce” sa teda považuje iba to, čo je lokalizované v priestore. Všetko ostatné má byť len výsledkom toho, ako niečo, čo sme nazvali mysľou, javy, odohrávajúce sa v priestore, číta a reaguje na nich.

Ruka v ruke so zámenou existencie s priestorom sa v odbornom žargóne začalo zamieňať i slovo “skúsenosť” s pojmom “zmyslová skúsenosť”. Táto zámena bola začiatkom konca ľudskosti. Nie je totiž pravda, že by ľudskú skúsenosť bolo možné zredukovať na kamerový záznam sveta tak, ako ho vnímame svojimi zmyslami. Človek je toho schopný omnoho viac, než len pasívneho vnímania okolitého sveta zmyslami. Obsah našej skúsenosti netvorí len to, čo vidíme a počujeme. Tvorí ho všetko, čoho sme si vedomí; všetko, čo vieme a čomu rozumieme; všetko, čo s nami rezonuje a čo nás hreje pri srdci; ale aj to, čo odmietame a čo nás následne straší v snoch. Tvorí ho nekonečne hlboký svet pocitov a najrôznejších mentálnych stavov, ktoré je sotva možné pomenovať a často celkom nemožné odkomunikovať druhej ľudskej bytosti. A v neposlednom rade ho tvorí vedomie tých, ktorých milujeme. To, čo vnímame zmyslami, tvorí iba nepatrný zlomok našej skúsenosti – presne ten jeden, o ktorom “to celé” nie je.

No stotožnenie existencie s priestorom viedlo k názoru, že práve to je tým jediným, čo je naozaj skutočné. Prečo? Pretože spomedzi všetkého, čo tvorí obsah ľudskej skúsenosti, sú práve naše zmyslové vnemy jediným zdrojom informácií o priestore. Charakteru priestorových javov je uspôsobená i celá jedna veda, ktorá priestor skúma – fyzika. Jej metódy a technológie nie sú uspôsobené ani na skúmanie lásky, ani na skúmanie poznania či mentálnych stavov, ale výhradne na skúmanie priestoru. No keďže sa vedci 17. storočia dohodli, že spomedzi všetkých obsahov ľudskej skúsenosti zodpovedajú skutočnosti práve a jedine priestorové javy, zhodli sa tiež na tom, že spomedzi všetkých vied bude tou najdôležitejšou práve tá, ktorú dnes nazývame fyzikou. K fyzike možno v tomto zmysle automaticky pridružiť i chémiu, nakoľko tá sa zaoberá interakciami medzi základnými fyzikálnymi entitami. Pokiaľ teda hľadáte vedu, ktorá vám má prezradiť niečo o tom, čo “skutočne existuje” a nie iba o akejsi ilúzii, existujúcej iba vnútri vašej izolovanej mysle, ponorte sa do štúdia fyziky a chémie, v žiadnom prípade však nie psychológie, antropológie či etiky. Predmetom skúmania týchto vedných disciplín sú totiž tie “menej skutočné vrstvy skutočnosti” – také, ktoré sú na konci dňa aj tak plne determinované tým, čo je skutočné – teda “objektívnym” svetom fyziky a chémie. V konečnom dôsledku tak existujú iba dva druhy vecí: skutočné alebo “objektívne”, iným slovom priestorové, skúmateľné metódami fyziky a popísateľné jazykom matematiky, a neskutočné alebo “subjektívne”, ktoré sú druhotne odvodené z tých “skutočných” a pramenia v tom, ako sa skutočný svet priestorového usporiadania častíc, síl a polí subjektívne zrkadlí vo vašom vedomí.

Pokiaľ je teda predmetom vašej skúsenosti niečo iné než priestorové fyzikálne javy, o ktorých vás informujú zmyslové orgány, ide podľa tohto filozofického názoru len o “mentálny odraz” iných, neviditeľných, no v skutočnosti taktiež priestorových (a teda fyzikálnych) javov vo vašom mozgu. Láska? Poznanie? Zlý pocit z aktuálneho smerovania ľudstva? V porovnaní so zmyslovým vnímaním sú to všetko iba ilúzie. Ide vraj len o spôsob, akým sa vašej mysli “javí” prítomnosť niečoho, čo je od nich “skutočnejšie”, napríklad určitých neurotransmitterov či elektromagnetických vĺn v priestore, ohraničenom vaším mozgom. Táto ich prítomnosť je vraj “v skutočnosti” podmienená celou radou komplikovaných fyzikálno-chemických javov, samozrejme taktiež priestorovej povahy, ktoré nemajú so skutočnosťou, že niekoho milujete alebo niečomu skutočne rozumiete, vôbec nič spoločné a “v skutočnosti” sú týmto subjektívnym javom nadradené.

Neurovedec, ktorý sa s takýmto svetonázorom stotožňuje, verí, že všetky obsahy ľudskej mysle musia byť odrazom niečoho “skutočnejšieho”, než sú oni samé. Keďže skutočnosť stotožňuje so svetom fyziky, musí mať toto “niečo” nevyhnutne povahu priestorového javu, ideálne lokalizovaného vnútri ľudského mozgu. Podľa tohto názoru preto nemôže byť nič, čo by bolo v mysli, no zároveň to “v skutočnosti” nebolo iba odrazom usporiadania a fyzikálno-chemických interakcií častíc či fyzikálnych síl v priestore. (Slovo “skutočný” a “v skutočnosti” píšem v celom tomto článku zámerne v úvodzovkách, aby som vám nenápadne podsunul otázku, čo to vlastne tá naša “skutočnosť” je a prečo by musela byť práve tým, čím veríme, že je). Práve tento názor nás vedie k predstave, že všetko, čo je predmetom našej skúsenosti, vrátane našich spomienok, musí “niekde skutočne existovať” – teda za prvé, musí to mať svoj priestorový aspekt kdesi v priestore, ohraničenom hranicami našho mozgu, a za druhé, tento priestorový aspekt musí byť tou “najskutočnejšou” podstatou a zároveň i samotnou prvotnou príčinou existencie daného fenoménu – v prípade pamäti istej konkrétnej spomienky vo vašej mysli. Táto predstava, rovnako ako svetonázor, ktorý ju stvoril, vôbec nie je samozrejmá a v žiadnom prípade nie je “vedecky podložená”. (Nedávno objavený fenomén tzv. konceptuálnych neurónov, ktorých aktivita je úzko spätá s výskytom určitých konkrétnych pojmov vo vašom vedomí, túto predstavu nijako nedokazuje, naopak, ich povaha poukazuje na neočakávané aspekty vzťahu medzi nervovými procesmi a vedomím.)

Nie je to však jediná predstava, ktorej sa neurovedec musel podrobiť, aby dnes v pátraní po “pamäťových stopách” rozpoznával zmysel. Táto predstava sa obvykle spája s celou sériou pridružených, zväčša plne neuvedomovaných predstáv, ktoré tak spoločne tvoria akýsi hotový balíček, zdieľaný väčšinou súčasnej vedeckej komunity. Z tohto balíčka vypichnem iba niektoré:

• Vedomie, nech už je to čokoľvek, zohráva úlohu akéhosi “tlmočníka”, prekladajúceho matematický jazyk fyzikálnych kvantít, obsiahnutých v priestorovom usporiadaní hmoty a povahe jej interakcií, do jazyka zmysluplných kvalít, obsiahnutých v subjektívnej skúsenosti, prežívanej subjektom. Všetko, čo kedy existovalo v mozgu – pokiaľ ho chceme vidieť ako na niečo fyzikálne a nezávislé od mysle – sú totiž čísla – či už ide oveľkosti elektrických nábojov, frekvencie elektromagnetických vlnení, hladiny určitých hormónov, geometrické súradnice miest, v ktorých sú tieto hormóny koncentrované, a vzdialenosti medzi nimi, či určité kvantové čísla, charakterizujúce elektróny v pozadí nervových signálov. Vo svojej podstate sú všetky tieto fyzikálne skutočnosti matematickej povahy. Obsahy vášho vedomia, ako napríklad červená farba, cit lásky, humornosť a absurdita tohto momentu alebo pocit, že žijete či nežijete naplno alebo správne, sú však povahy kvalitatívnej – teda takej, ktorá sa odmerať a vyjadriť číslami nedá. A keďže vyššie načrtnutá viera predpokladá, že všetky obsahy vedomia možno zredukovať na svet fyzikálnych javov priestorovej povahy, znamená to zároveň, že všetky kvality možno zredukovať na kvantity, teda čísla. Inými slovami, vaše vedomie prekladá jedno číslo, napríklad 17 894 ako červenú farbu, zatiaľ čo iné, povedzme 18 213 ako kvetinovú vôňu, číslo 213 511 znamená slobodu, 214 001 komunizmus a 188 320 ľudskú hlúposť. A tak ďalej. Navyše je v tejto prekladateľskej činnosti tak dobré, že si vďaka nej slobodu nikdy v živote, ani s tou najťažšou demenciou, nepomýlite s červenou farbou a červenú farbu s kvetinovou vôňou, hoci vaša vedomá myseľ by medzi číslami 213 511, 17 894 a 18 213 až takú nepriechodnú priepasť vnímať nemusela. Vedomie človeka je tak podľa tejto predstavy viac než čímkoľvek iným geniálnym matematikom a schopnosť počítať je tak tou najzákladnejšou ľudskou schopnosťou, od ktorej sa odvíjajú všetky ostatné, vrátane napríklad takej schopnosti milovať. Otázka, podľa akej šifry, respektíve akého slovníka vaše vedomie prekladá jednorozmerný svet čísel do subjektívneho jazyka mnohorozmerných a nekonečne hlbokých kvalít vašich vnemov, emócií a myšlienok, ostáva celkom nedotknutá.
• Myseľ je podmnožinou fyzikálnych procesov, prebiehajúcich v mozgu. Tieto procesy sú absolútne determinované známymi zákonmi fyziky, predovšetkým tej klasickej (hoci niektorí pokrokoví neurovedci vo svojich filozofických názoroch pripúšťajú i rolu kvantovej fyziky, ktorá má viacero zaujímavých filozofických dôsledkov o povahe hmoty a vedomia a ich vzájomného vzťahu, neuroveda ako taká sa kvantovou fyzikou nikdy skutočne neinšpirovala – znamenalo by to pre ňu zrútenie jej základných predstáv). Rola mysle v komplexe myseľ – mozog je popri fyzikálnych zákonoch výhradne pasívna – nie je so známymi zákonmi fyziky ani rovnocenná a už vôbec nemôže byť materiálnemu mozgu nadradená. Vôľa je podľa tejto predstavy obyčajnou ilúziou – ľudská myseľ si jednoducho rada namýšľa, že je hlavným aktérom a iniciátorom jej myšlienkovej činnosti, no v skutočnosti je iba pasívnym tlmočníkom objektívnych fyzikálnych procesov, ktoré s ňou nijako nesúvisa. Myseľ je jednoducho pasívnym výsledkom čisto fyzikálnej činnosti mozgu. Keď sa raz za čas dočítame o najnovšom výskume vplyvu meditácie či psychedelických látok na duševné zdravie jedinca, v duchu tejto predstavy automaticky predpokladáme, že tú skutočnú zmenu na duševnom zdraví zapríčinila zmena vo fyzike či chémii mozgu, ktorú tieto praktiky navodili, a nie zážitok určitej skúsenosti vo vedomí človeka, ktorý mu sprostredkovali. Jediným skutočným expertom na vašu dušu totiž nie ste vy sami, ale váš neurológ.
• Mozog (ktorý, ako sme si už vysvetlili, je zodpovedný za 100% procesov a obsahov mysle) možno adekvátne pripodobniť k počítaču, teda stroju na matematické a logické spracovanie matematických dát, a možno ho preto študovať takými postupmi a popísať takým jazykom, ako študujeme a popisujeme počítače. A hoci je naša súčasná spoločnosť počítačmi fascinovaná podobne, ako bola kedysi fascinovaná parným strojom, ľudská myseľ toho dokáže podstatne viac, než akokoľvek výkonný počítač. Predovšetkým je schopná už načrtnutého rozlišovania medzi kvalitami, ďalej vôle, tvorivosti, zvedavosti a schopnosti formulovať otázky, a pokiaľ môžem predpokladať, že uzatvorené mysle túto stránku už dávno opustili, možno konštatovať, že za určitých okolností je myseľ človeka schopná i parapsychologických fenoménov, ako je intuícia či telepatia, a dokonca mystických vhľadov do podstaty reality a seba samej. Počítaču sa o čomsi takomto nemôže ani snívať – nedokáže totiž ani len to. Navyše sa zdá, že zatiaľ čo počítač funguje výhradne na základe mechanických procesov zdola nahor, čo znamená, že ku komplexnosti celku sa dopracúva výhradne na základe postupného vyskladávania jeho najkonkrétnejších detailov, pre myseľ platí presný opak. Či už svoju pozornosť zameriame na myslenie, cítenie, vnímanie či predstavivosť, takmer všetky mentálne činnosti subjektívne prežívame ako procesy zhora nadol – teda také, na počiatku ktorých stojí “čosi všeobecné a vágne” a až s postupom času, ako tomu venujeme svoju pozornosť, sa to kryštalizuje a nadobúda svoju konečnú formu, zahrňujúcu konkrétne detaily, ktoré možno jasne uchopiť a podrobiť konceptuálnemu skúmaniu. Stotožnenie mysle s metaforou počítača tak nevyhnutne vedie k hrubému ignorovaniu všetkých týchto aspektov mysle na úkor nadmernej vedeckej pozornosti, venovanej štúdiu logicko-výpočtovej činnosti.
• (Pokiaľ ste už teraz mentálne vyčerpaní, v dobrej vôli vám odporúčam tento bod pre fajnšmekrov preskočiť) Pamäť pozostáva z konečného množstva konkrétnych izolovateľných informácií. Presne tak, ako záznamy na disku počítača pozostávajú z izolovateľných sekvencií čísel, pričom každá takáto sekvencia reprezentuje jednu konkrétnu informáciu a celý výsledný software či dokument je súčtom takýchto informácií, i ľudská pamäť sa podľa neurovedcov má skladať z určitého konečného množstva “informácií”, nazývaných tiež pamäťové stopy. A podobne, ako informácie, s ktorými pracuje počítač, majú “v skutočnosti” povahu dát (teda sekvencií čísel), zapísaných v štruktúre disku, tak i pamäťové stopy musia pozostávať z dát, ktoré sú “niekde zapísané” a ktoré je tlmočník menom Vedomie schopný dešifrovať. Presná forma ich zápisu môže byť rôzna – môžu byť zakódované v atómoch či molekulách, tvoriacich naše neuróny, alebo v štruktúrach neurónov a synapsií, avšak čo sa považuje za nespochybniteľné a samozrejmé, je, že musia mať povahu geometrických štruktúr hmoty, ktoré je možné preložiť do sekvencií čísel, následne prístupných Vedomiu na “preklad”. Esenciou tejto predstavy je viera, že ľudskú pamäť možno rovnako ako pamäť počítača aspoň teoreticky rozložiť na drobné – že vo vašej mysli (teda mozgu) možno identifikovať celkom napríklad 2 768 932 konkrétnych “pamäťových informácií” – každú v jednej “pamäťovej stope”. Na základe akého aspektu by však mali byť jednotlivé „pamäťové stopy“ od seba oddelené? Naivná predstava, že na základe času – že jedna “pamäťová stopa” by mala zodpovedať statickému snímku jedného “okamihu” – je z dôvodov, ktorých popis by presahoval rozsah tohto článku, problematická a možno ju považovať za prekonanú. Každý okamih je pre človeka súčasťou určitej komplexnejšej udalosti, ktorá je zas v určitom vzťahu k iným udalostiam a v neposlednom rade nám dáva zmysel iba v rámci určitého kontextu. Navyše má ako každá udalosť, tak i každý z jej jednotlivých “okamihov” celé množstvo aspektov, ktoré ďaleko presahujú tie zmyslové a väčšinu z nich je takmer, ak nie úplne nemožné pomenovať slovami. Povaha väčšiny aspektov našich spomienok na dávne chvíle našich životov je čisto kvalitatívna (a znova sme doma). Z jedného a toho istého “momentu” vášho života, napríklad z prijímačiek na strednú školu, si tak môžete potenciálne vybaviť celé množstvo jeho aspektov, počnúc konkrétnymi testovými úlohami, cez pekné dievča vo vedľajšej lavici a učiteľkin nevrlý výraz až po nepohodlnosť stoličiek či búšenie srdca od nervozity v závislosti od toho, na čo zameriate svoju pozornosť. Ešte omnoho viac aspektov by ste pritom vo svojom vedomí rozpoznali v momente, keď by ste sa po rokoch náhle znova ocitli v miestnosti, kde sa tieto prijímačky odohrávali. Okrem toho, ak by ste sa namiesto príslušného miesta ocitli v situácii, ktorá vám čímsi pripomenie vtedajšie naladenie vašej mysle či celkový vtedajší pocit z vášho života alebo aspoň z daného dňa, rozpomenuli by ste sa s vysokou pravdepodobnosťou na celkom iné aspekty daného momentu než na tie, na ktoré by ste sa rozpomenuli v miestnosti, v ktorej sa to celé odohrávalo. Koľko takýchto aspektov má jedna udalosť či jeden moment nášho života? 10? 20? 100? Má vôbec zmysel ich počítať? Nezmenia sa náhodou, keď zmeníme uhol pohľadu? Za určitých okolností, napríklad na psychoterapii, sa pamäť človeka môže po rokoch rozpomenúť dokonca i na také aspekty dávnych udalostí, ktoré jeho pozornosti v danom okamihu celkom unikali, napríklad preto, že ich považoval za “príliš samozrejmé”, alebo preto, že im ešte nerozumel. Je celkom možné, že ľudská pamäť je potenciálne bezodná a nedeliteľná – presne tak bezodná a nedeliteľná ako skúsenosť v ľudskom vedomí samotná. Je možné, že komplexnosť našich spomienok môže dať vzniknúť prakticky neobmedzenému množstvu aspektov minulých udalostí či momentov, pričom ľudské vedomie je schopné tieto aspekty selektívne uchopovať v závislosti od nasmerovania svojej pozornosti. Zredukovať túto komplexnosť spomienok do čohosi, čo je izolovateľné a zredukovateľné na určitú geometrickú štruktúru hmoty v mozgu, pripodobiteľnú štruktúre rýh na gramofónovej platni či dier na kompaktnom disku, je možno nemožné a potenciálne nás takáto snaha môže od pravdy skôr vzdialiť, než nás k nej priblížiť. Tých, ktorí tvrdia, že “nemám dôkaz”, ubezpečujem, že o takomto pohľade na pamäť nikoho nepresviedčam. Mal by však byť prinajmenšom preskúmaný a faktom je, že metafora, pripodobňujúca ľudskú pamäť k tej počítačovej, založená na predpoklade existencie “pamäťových stôp”, túto hypotetickú možnosť celkom ignoruje. Samozrejme tiež bez dôkazu.

Predtým, než sa vedecká komunita ujednotila na zmienených presvedčeniach, z ktorých väčšinu dnes väčšina z nás považuje za samozrejmosť, hoci sme sa nad nimi nikdy nepokúsili zamyslieť, nemalo absolútne žiadne opodstatnenie klásť si otázku, „kde v mozgu a akou šifrou sa ukladajú pamäťové stopy“.  Fakt, že pred niekoľkými storočiami by žiadnemu vedcovi takáto otázka ani len nezišla na um, preto vôbec neznamená, že vedci minulosti boli „mimo“, ani že „nedisponovali potrebným počtom vedeckých poznatkov“. Znamená to, že v minulosti sa vedci a filozofi na problematiku pamäti pozerali inak a preto v nej i rozpoznávali niečo iné.

Zopakujme si: každá ďalšia (nielen) vedecká odpoveď predurčuje možný okruh budúcich (nielen) vedeckých otázok. Povaha otázok, ktoré si veda kladie dnes a odpoveďou na ktoré sú aktuálne vedecké fakty, je výsledkom dlhotrvajúceho dejinného procesu zodpovedávania minulých vedeckých sporov. Tie spravidla nemajú povahu empirického dokazovania, ale skôr povahu filozofických, či dokonca hodnotových dišpút. Takzvané „prekonanie“ starého vedeckého pohľadu na svet takmer nikdy neznamená jeho vyvrátenie. V praxi znamená najčastejšie jeho popretie, alebo v psychologickej terminológii vytesnenie.

V tomto ohľade je prínosné zamerať sa na paralelu medzi dejinami vedy a dejinami filozofie. Vieme, že filozofia sa odjakživa rozvíjala v rámci izolovaných filozofických škôl. Každá nová filozofická škola v skutočnosti predstavovala odklon v spôsobe, akým si zodpovedávala jednu alebo viacero zásadných otázok, od pôvodnej školy, v ktorej bol odchovaný jej zakladateľ. Tak sa napríklad Aristoteles odklonil od svojho učiteľa Platóna a založil si vlastnú školu, pretože sa s Platónom nezhodol na podstate ideí a pred transcendentálnym prístupom k skúmaniu sveta, charakteristickým pre Platóna, preferoval prístup imanentný. Hoci sa laikovi bez hlbšej znalosti filozofie môže zdať, že vo filozofii žiaden skutočný pokrok neexistuje, toto zdanie je spôsobené jednoducho tým, že nevenujeme pozornosť pokroku v rámci jednotlivých filozofických škôl a namiesto toho sa nechávame zmiasť plošným pohľadom na filozofiu ako celok. V takomto plošnom pohľade na priesek filozofickými školami však nevidno nič, než množstvo konkurentných škôl bez zjavného prieniku, ktorých náuky sa vzájomne neraz i vylučujú. Keby sme sa ale na vývoj myšlienok v rámci ktorejkoľvek špecifickej filozofickej školy – napríklad školy aristotelikov – pozreli izolovane, uvideli by sme, že od čias Aristotela až do neskorého stredoveku prešla táto škola významným vývojom, ktorý nemožno nazvať inak než pokrokom.

Presne tá istá situácia panuje i v súčasnej psychológii. Je to vedný odbor, ktorý sa zatiaľ nestihol ujednotiť na základných odpovediach na filozofických otázkach, ktoré sú pre psychológiu ako vedu dôležité. Psychológia sa preto dodnes vyvíja izolovane v rámci jednotlivých psychologických škôl. Tento jav je obzvlášť viditeľný v psychoterapii, nakoľko neexistuje nič také ako jednotná psychoterapia, na absolútnej platnosti ktorej by sa zhodli všetci psychoterapeuti, ba ani všetci vzdelaní či všetci inteligentní psychoterapeuti. Všetko, čo vo svete psychoterapie existuje, je zmes rôznych psychoterapeutických prístupov, ktoré spolu len málokedy majú niečo spoločné, napríklad psychoanalýza, Gestalt terapia, rogeriánska či kognitívno-behaviorálna terapia. Ide o štyri úplne odlišné štýly psychoterapie, pričom fakty a myšlienky, ktoré sú v jednej z nich považované za sväté, sú pre druhú celkom irelevantné. Zatiaľ čo psychoanalýza považuje za hybné sily ľudskej duše sexualitu a agresiu, pre kognitívno-behaviorálnu terapiu je sexualita jednoducho jedným z mnohých evolučne podmienených algoritmov v ľudskom mozgu a agresia je z časti čímsi podobným a z časti iba jedným z miliónov naučených návykov. Na druhej strane, návyky sú posvätným slovom pre kognitívno-behaviorálneho terapeuta. Ak je takýto terapeut na niečo profesionálne vyučený, tak práve na odhaľovanie naučených vzorcov myslenia, reagovania a správania – iným slovom návykov – ktoré považuje za pôvodcov väčšiny ľudského šťastia i utrpenia. A čo návyky a psychoanalýza? Nezaujímajú ju. Sú pre ňu celkom irelevantné.

Jednotlivé psychologické školy sa v skutočnosti nezhodnú ani na používaní jednotného slovníka. Napríklad pod pojmom nevedomie chápe psychoanalytik predovšetkým obsahy našej mysle, ktoré nie sú prístupné nášmu bežnému dennému vedomiu (sú však v rôznej miere prístupné v iných stavoch vedomia, napríklad v snoch), zatiaľ čo kognitívny psychológ si pod ním predstavuje nervové procesy v našom mozgu, ktoré na rozdiel od niektorých iných (predpokladaných) nervových procesov subjektívne neprežívame ako vedomú aktivitu našej mysle. Máme tu jeden pojem s dvoma významami, ktoré spolu nemajú vôbec nič spoločné. Z tohto dôvodu k skutočne plodnej debate medzi psychoanalytikom a kognitívno-behaviorálnym terapeutom dôjde iba veľmi zriedka. Zvyčajne sa bavia jeden o voze a druhý o koze a z márnosti a nezmyselnosti ich rozhovoru ich oboch bolí hlava. Mimochodom, túto situáciu pravdepodobne dobre poznáte i zo svojho osobného života, pretože popísaný princíp neplatí len vo vedeckých a filozofických debatách, ale tiež v bežnej medziľudskej komunikácii. Často s druhými nenájdeme žiadnu spoločnú reč a “naše roviny sa nepretnú” jednoducho preto, lebo pod rovnakými slovami mienime čosi celkom odlišné a prisudzujeme tomu rozdielnu dôležitosť.

Keď záujemca o psychoterapiu vyhľadáva psychoterapeuta, zvyčajne si vôbec neuvedomuje, že spolu s terapeutom si volí i psychoterapeutickú školu, skrz ktorú bude pracovať na riešení svojho problému. Každý psychoterapeut má spravidla kompletnú a hĺbkovú znalosť iba jedného psychoterapeutického systému. Keby si ľudia zásadnosť tejto voľby skutočne uvedomovali, pravdepodobne by sa v dnešnom svete, postavenom na pozitivistickej viere v objektívne fakty, nerozhodol nikto pre žiadnu psychoterapiu. Na základe akého kritéria by sa už len mal rozhodnúť? Podľa čoho možno psychoterapeutické školy objektívne porovnávať? Pravdou je, že tu žiadne univerzálne kritérium neexistuje. A i keby existovali psychológovia, ktorí by boli ako-tak kompetentní jednotlivé psychoterapeutické školy adekvátne porovnávať (väčšina psychológov to nedokáže a verí vo výhradnosť svojej vlastnej školy), laik je v tejto problematike celkom stratený. Na nezasväteného preto táto situácia často pôsobí, že psychoterapia je celkom nevierohodná a psychológia je iba akási pseudoveda, ktorá nemá jasno absolútne v ničom. Lenže keby ste svoju pozornosť zamerali tým správnym smerom a dali by ste si tú námahu naštudovať si zvlášť knihy a vedecké žurnály, venované psychoanalýze, a zvlášť také, ktoré sú venované kognitívno-behaviorálnej terapii, museli by ste dospieť k jednoznačnému záveru, že oba tieto terapeutické systémy fungujú, fungujú úspešne a od čias svojho vzniku vykazujú neustály pokrok. Jediný problém tu vzniká v momente, kedy ich chceme medzi sebou porovnávať.

Psychoanalytik bude pri snahe o porovnávanie tvrdiť, že jeho terapia je efektívnejšia, pretože klienti si v nej znova a znova uvedomujú skryté súvislosti z ich raného detstva, ktoré až doposiaľ determinovali ich myslenie a emocionálne prežívanie, a náhle často po prvýkrát v živote zažívajú pocit vnútornej slobody a integrity. Kognitívno-behaviorálny terapeut zas povie, že efektívnejšia terapia je tá jeho, pretože tá dokáže klientov preukázateľne zbaviť neurotických vzorcov myslenia a správania. Pravdou je, že obaja majú pravdu. Nezhodnú sa však na odpovedi na otázku, čo je vôbec skutočným cieľom psychoterapie a na základe akého kritéria by sa mala posudzovať jej úspešnosť. Táto situácia je typická pre snahy porovnávať akékoľvek dve psychologické školy, práve tak, ako i školy filozofické. Kuhn o náukách takýchto rozdielnych vedeckých či filozofických škôl hovorí ako o nesúmerateľných. Toto slovo napovedá, že nie je možné namerať žiadnu objektívnu číselnú hodnotu, na základe ktorej by bolo jednoznačne možné posúdiť, ktorá z nich je lepšia či pravdivejšia. Porovnávať dve nesúmerateľné paradigmy je niečo ako porovnávať červenú farbu so sladkou chuťou.

Lenže pokiaľ sa pozrieme do histórie vedy, zistíme, že zo začiatku sa vyvíjajú všetky vedné disciplíny práve tak ako psychológia. Psychológia teda vo svete vedy vôbec nie je až tak výnimočná. Všetky vedy sa totiž najskôr vyvíjali izolovane v rámci jednotlivých vedeckých škôl, reprezentujúcich odlišné perspektívy nazerania na základné otázky a problémy svojho odboru. Thomas Kuhn pomenoval toto rané vývojové štádium vied, charakteristické prítomnosťou viacerých konkurujúcich škôl, predparadigmatické obdobie, teda obdobie predtým, než sa daná disciplína ustálila na jednotnej paradigme.

V tejto chvíli by ste už intuitívne mohli začínať tušiť, čo toto slovo vlastne znamená. Namiesto snahy o jeho exaktné zadefinovanie budem radšej pokračovať v rozvíjaní pôvodného príkladu veriac, že význam tohto pojmu sa vo vašej mysli postupne vykryštalizuje sám. V prípade, že by sa psychológia ako veda posunula zo svojho predparadigmatického obdobia do ďalšej fázy životného cyklu vedy, znamenalo by to, že by sa plne stotožnila s jedinou víťaznou psychologickou školou, zatiaľ čo všetky ostatné by jednoducho zanikli. Ich niekdajší predstavitelia by buď „konvertovali“, alebo by svoju psychologickú kariéru usekli. Následne by verejnosť nadobudla pocit, že sa psychológia konečne stala exaktnou vedou, v ktorej viac nejestvujú vnútorné rozpory, a keďže by všetky takéto potenciálne rozpory boli rýchlo vyhladené, s vysokou pravdepodobnosťou by v psychológii nastala éra nevídaného vedeckého pokroku. Len ten, kto si je tohto kontextu problematiky vedomý a nehľadí iba nahor a nadol, ale i do strán, môže byť schopný rozpoznať, že tento pokrok by bol v skutočnosti vysoko jednostranným a kvalitatívne obmedzeným. Keď však vezmeme do úvahy súčasné celosvetové psychologické trendy, v skutočnosti od naznačenej situácie vôbec nie sme ďaleko. V akademickej psychológii už desaťročia existuje veľmi silná tendencia posudzovať všetky psychologické teórie z hľadiska jediného balíka štandardov, typického výhradne pre paradigmu kognitívnej vedy a neurovedy. Čím viac sa paradigma danej psychologickej školy od tejto paradigmy odlišuje, tým viac je akademickým svetom zaznávaná a tým slabšia je i jej inštitucionálna podpora.

Čo sa to teda s voľbou jedinej paradigmy vo vede skutočne deje? V prvom rade táto voľba nikdy nie je procesom výberu tej pravdivej paradigmy a už vôbec nie procesom hľadania konsenzu. Voľba dominantnej vedeckej paradigmy je súťažou, v ktorej sa jedna z paradigiem stane víťazom a ostatné porazenými. Keby sa celá psychologická obec dohodla na tom, že „pôjde s dobou“ a príjme jedinú paradigmu – v našom prípade paradigmu, v súčasnosti reprezentovanú kognitívnym a neurologickým prístupom k skúmaniu ľudskej duše – psychoanalýza by nebola ani zakomponovaná do tejto paradigmy, ani touto paradigmou vysvetlená, a nebola by ňou ani „posunutá na nový level“. Spolu so všetkými ostatnými školami by jednoducho zanikla a v učebniciach našich detí by sa o nej začalo písať ako o „prekonanej“ či „vyvrátenej“. Je dôležité to pochopiť, pretože tento proces sa nedeje iba v ranom štádiu vývoja vied (pri prechode od predparadigmatického štádia vedy k paradigmatickému), ale dochádza k nemu v životnom cykle každej vedy pravidelne. Dominantná paradigma sa v každom odbore z času na čas obmieňa a keď sa tak udeje, nová paradigma nikdy nie je k tej starej jednoducho pridaná, ani do nej nie je integrovaná. Stará paradigma sa pri každom ďalšom prijatí novej paradigmy jednoducho odmietne, označí za „historicky prekonanú“ a vytesní. K tomuto procesu dochádza behom období, ktoré Kuhn pomenoval vedecké revolúcie. S každou vedeckou revolúciou sa stará paradigma príslušného vedného odboru vymieňa za novú.

Najznámejšou vedeckou revolúciou v dejinách bola takzvaná kopernikánska revolúcia. Priemerný vzdelaný človek vie, že išlo o revolúciu, v ktorej bol geocentrický model vesmíru vymenený za ten heliocentrický. To znie fajn, nie? Je predsa jasné, že heliocentrický model vesmíru bol pravdivejší. Čo však väčšina ľudí bez hlbšej znalosti dejín vedy a filozofie nevie, je, že táto revolúcia zďaleka nebola iba o postavení planét vo vesmíre. Niesla so sebou pridružené zásadné zmeny v celej kozmológii a v celom chápaní reality. Na najhlbšej úrovni bola táto revolúcia výmenou aristotelovskej kozmológie za galileovskú, ktorú ďalej rozvinul Descartes a neskôr Newton. Spolu s geocentrickým modelom vesmíru sa tak z vedy i zo všeobecného povedomia stratilo i všetko dobré, čo aristotelovská filozofia obnášala. Napríklad také Aristotelovo chápanie pohybu. Zatiaľ čo Aristoteles chápal pohyb ako komplexný princíp zmeny, ktorý mohol mať formu zmeny polohy v priestore, vzniku, zániku, zväčšovania, zmenšovania, kvalitatívnej zmeny či presunu poznania z učiteľa na žiaka, Galilei, opierajúc sa o filozofické predstavy atomistov, jednoducho vyniesol rozsudok, že jediný pohyb, ktorý „skutočne existuje“, je zmena polohy v priestore. Všetky ostatné aspekty toho, čo bolo pôvodne chápané ako pohyb, tak označil za irelevantné a viac to nemalo byť predmetom vedeckého skúmania. Prečo by však veda nemohla venovať pozornosť i procesom vznikania, zanikania, kvalitatívnej zmeny či nadobúdaniu poznania? Vedzte, že bolo množstvo otázok, na ktoré mala aristotelovská filozofia (a veda) podstatne prepracovanejšie odpovede, než mechanistické filozofické (a vedecké) uvažovanie, ktoré ju postupne vystriedalo. Strata všetkého dobrého na anticko-stredovekom pohľade na svet bola naša daň, ktorú sme zaplatili za heliocentrické chápanie vesmíru. V o čosi menšom merítku dochádza k tomuto procesu v rámci životného cyklu vied pravidelne s každou vedeckou revolúciou. Princíp je vždy rovnaký.

Predstavme si vývoj určitej vednej disciplíny ako strom, ktorý sa s každou ďalšou zásadnou otázkou rozkonáruje na dva konáre, reprezentujúce dve alternatívne perspektívy a k nim prislúchajúce spôsoby zodpovedania danej otázky. Keby sme ponechali každej perspektíve (paradigme) dostatočný priestor na to, aby sa prejavila naplno a priniesla vede a ľudstvu vôbec svoj plný potenciál, výsledkom dlhodobého vývoja takejto vedy by bol kompletný a celistvý strom. To, čo sa však vo svete vedy skutočne deje, je, že zakaždým, keď dôjde k takémuto rozkonáreniu, je jeden z dvoch konárov v mieste rozvetvenia odpílený. Výsledok dlhotrvajúceho uplatňovania tohto postupu tak nepripomína strom, ale obyčajnú krivku.

K tomuto rozvetvovaniu a následnému utínaniu vetiev – k vedeckým revolúciám – však nedochádza na každodennej báze. Väčšina vedcov sa za svojho života vedeckej revolúcie vo svojom odbore nedožije. Väčšina z nás si pod vedou predstavuje to, čo sa deje medzi dvoma vedeckými revolúciami a čo Kuhn pomenoval obdobiami normálnej vedy. Tieto sú typické konzervatívnou povahou vedeckého výskumu a lojalitou vedcov k paradigme, ktorá bola prijatá po poslednej vedeckej revolúcii. Zatiaľ čo k skutočne kvalitatívnemu pokroku na ideovej úrovni vo vede dochádza výhradne behom vedeckých revolúcií, kedy sa staré idey vymieňajú za nové, behom období normálnej vedy dochádza ku kvantitatívnemu pokroku, čo sa týka množstva nahromadených empirických dát a konkrétnych faktov. Povaha „normálneho“ vedeckého výskumu, okruh vedeckých otázok i preferované metodológie sú však celkom predurčené paradigmou, ktorá bola prijatá v poslednej vedeckej revolúcii. Svojím spôsobom bola ich podstata v tejto paradigme už zahrnutá presne tak, ako bolo Galileiho dielo nasiaknuté predstavou, že „jediným skutočným“ pohybom je pohyb hmoty v priestore z bodu A do bodu B. Už to bolo predzvesťou, že dominantná oblasť nadchádzajúceho vedeckého skúmania bude oblasť fyziky pohybu. Pokiaľ by pre neho najdôležitejšou formou „pohybu“ bol prenos poznania z učiteľa na žiaka, výsostné postavenie v systéme vied by pravdepodobne bolo získalo to, čo dnes nazývame pedagogikou, prípadne psychológiou. Spomínate si ešte, ako som tento článok odštartoval – úvahou o otázkach, ktoré sme si najskôr museli zodpovedať istým vysoko špecifickým spôsobom, aby sme dnes dokázali formulovať otázky, aké si dnes kladú neurovedci či evoluční biológovia? Tieto „vysoko špecifické odpovede“ sú vždy obsiahnuté v jadre samotnej vedeckej paradigmy. Tá tak ich prostredníctvom implicitne určuje smerovanie vedeckého výskumu počas obdobia normálnej vedy, v ktorom jej je akademická obec zaviazaná.

Pre vedu je typické neustále striedanie dlhých a konzervatívnych období normálnej vedy s krátkymi a intenzívnymi vedeckými revolúciami, počas ktorých tvoriví vizionári vnesú do vedy nové pohľady za cenu straty tých starších. V každej vedeckej revolúcii sa tak zamiešavajú karty pre nové, nadchádzajúce „kolo“ normálnej vedy, počas ktorého bude vedecká obec výhradne lojálna novej paradigme. Lenže minimálne do dnešného dňa zatiaľ každá paradigma napokon vždy narazila na svoje limity. Prejavuje sa to tým, že po určitom trvaní obdobia normálnej vedy sa na povrch začnú vyplavovať nedostatky a problematické aspekty dominantnej paradigmy a vo vedeckej komunite začne byť čoraz viac prítomné volanie po jej výmene za novšie a adekvátnejšie vedecké idey. Preto napokon obdobie normálnej vedy zákonite vždy vyústi do vedeckej revolúcie, v ktorej tieto nové idey kompletne nahradia idey staré. S každou ďalšou vedeckou revolúciou tak začína vedná disciplína takpovediac od nuly. Do popredia vystúpia celkom odlišné otázky než tie, ktoré vedcov zamestnávali v predošlom období normálnej vedy, zatiaľ čo niektoré z pôvodných otázok sa v kontexte novej paradigmy začnú javiť ako irelevantné. Pre lepšie porozumenie tomuto dejinnému aspektu vývoja vied si porovnajte nasledovné obrázky:

Ako je teda ale možné, že vo vede napriek jej relativite existuje vedecký pokrok? Ako som už načrtol, skutočný vedecký pokrok nie je funkciou pravdivosti vedeckých teórií, ale skôr funkciou vedeckej lojality k nim. To neznamená, že by boli vedecké teórie nepravdivé. Všetky vedecké teórie všetkých čias boli minimálne po prediktívnej stránke – čo sa týka ich schopnosti predpovedať určitý aspekt správania prírody – úspešné. Inak by ich vedci nikdy neboli prijali – nie sú predsa hlúpi (hoci si to o vedcoch minulosti pre svoju pýchu a pocit vlastnej “pokrokovosti” a intelektuálnej nadradenosti radi myslíme). Lenže to, že určitá vedecká teória úspešne predpovedá jeden aspekt správania prírody, ešte neznamená, že prírodu vyčerpávajúco popisuje a už vôbec nie, že popisuje jej “najskutočnejšiu podstatu”. Problémom súčasnej vedy je, že si to odmietame pripustiť. Vedecké teórie minulosti považujeme tak nanajvýš za aproximácie, zatiaľ čo tie súčasné za prenikavé vhľady do samotnej podstaty reality. A keďže sa teórie súčasnosti s tými minulými logicky vylučujú (skutočnosť je trochu iná – zvyčajne sa totiž pre svoju vzájomnú nesúmerateľnosť ani len neprelínajú), sú tie súčasné jednoducho “pravdivé” a minulé “nepravdivé” – a bodka. Naše egá sú ochránené a náš filozofický svetonázor môže na pár ďalších rokov ostať nažive. Naša súčasná civilizácia je tak po vedecko-filozoficko-intelektuálnej stránke domnelým vrcholom všetkého, čo tu doteraz bolo, a svojím spôsobom sa na ňu čakalo od čias Sokrata. Pokiaľ budeme v nastavenom kurze pokračovať ďalej, v budúcnosti budeme už iba múdrejší.

Pravda, ak tá budúcnosť niekedy nastane. Zdá sa totiž, že naša bezbrehá múdrosť ani ľudskej rase, ani našej planéte vlastne až tak neprospieva. No mám pre vás dobrú správu. Múdrosť našťastie s morálnou biedou, medziľudskou odcudzenosťou, hodnotovou chudobou ani ekologickým kolapsom nekoreluje. Prinajmenšom nie pozitívne. Pamätajme si, že ten náš “vrchol všetkého, čo tu doteraz bolo”, je len najvyšším bodom krivky, stvorenej systematickou praxou pílenia konárov čohosi, čo pôvodne malo byť stromom.

Nabudúce sa ponoríme znova o čosi hlbšie do iného aspektu Kuhnovej práce, ktorému som v tomto článku nestihol venovať náležitú pozornosť – totiž role vedeckých kríz a následných revolúcií vo vývoji vedeckého myslenia.

Koniec prvej časti.