David Bohm, materializmus a svet viditeľných a (zatiaľ) neviditeľných rádov

David Bohm bol jedným z tých nedocenených mysliteľov 20. storočia. Hoci sa prioritne preslávil ako fyzik takzvanou kauzálnou interpretáciou kvantovej fyziky, známou svojou metaforou vesmíru ako hologramu, v tomto článku si posvietime na jeho filozofické úvahy. Bohm bol totiž nielen inšpiratívnym fyzikom, ale tiež mimoriadne podnetným filozofom. Jadro jeho filozofických úvah sa točilo okolo jeho konceptu takzvaných „rádov“ (orders) a ich dvoch základných druhov – rozvinutých (angl. explicate) a zavinutých (implicate). Som presvedčený, že porozumenie Bohmovým filozofickým úvahám by v dnešnej dobe mohlo zohrať významnú rolu nielen v transformácii vedy, ale tiež vo zvýšení úrovne vzájomného porozumenia a akceptácie medzi ľuďmi.

Namiesto nudných definícií skúsme začať in medias res. V súčasnosti je veľmi rozšíreným prístupom k svetu skeptický postoj, charakterizovateľný na jednej strane vetou „neverím ničomu, čo nemôžem uvidieť“, a na strane druhej nekritickou vierou vo všetko, čo tvrdí moderná veda. To je samo osebe protirečením, pretože veda sa z prevažnej časti vôbec nezaoberá viditeľnými vecami. To však skeptik buď prehliada, alebo to bagatelizuje.

Nie, keď hovorím o „neviditeľných veciach“, ktorými sa moderná veda zaoberá, nemám na mysli nič mystické ani obzvlášť veľkolepé. Takzvanú „mystickosť“ si s „neviditeľnosťou“ spájame skôr než zo zdravého skepticizmu pre hlboké nepochopenie podstaty vedy. Keď hovorím o tom, že veda sa v prevažnej miere zaoberá vecami, ktoré sú neviditeľné, mám na mysli predovšetkým koncepty, ktoré sa rokmi vo vede natoľko ustálili, že sme dnes prakticky celkom zabudli na to, že sú neviditeľné. Ide predovšetkým o koncepty energie, vlnenia, polí a predovšetkým častíc na čele s atómami. Nakoľko si redukcionistický spôsob uvažovania, typický pre dnešnú vedu, kladie za cieľ zredukovať všetky ostatné typy vecí na „správne kombinácie“ týchto základných štyroch fyzikálnych entít, je dobré si pripomenúť, že tieto štyri veci ani zďaleka nie sú viditeľné.

Predpokladám, že mi ešte stále nerozumiete, hoci si možno myslíte, že áno. Zo svojich úvah preto na teraz vylúčme tri zo štyroch zmienených „fyzikálnych entít“, ktorých neviditeľnosť nikto nespochybňuje, a posvieťme si bližšie výhradne na tú jednu, ktorá ostane. Na atómy.

Prečo sú atómy neviditeľné?

Atómy sa od tých ostatných, „jemnejších“ fyzikálnych entít líšia jednou zvláštnosťou: priemerný človek je presvedčený o tom, že jediný dôvod, prečo sú neviditeľné, sú ich malé rozmery. Dôsledkom tohto presvedčenia je, že de facto celkom zabúdame na to, že viditeľné nie sú. Je to „takmer akoby boli“! Veď predsa stačí trocha predstavivosti a zdravého rozumu a hneď je všetko jasné. Každý kúsok hmoty predsa musí byť rozdeliteľný na menšie, prinajmenšom teoreticky, a to až do momentu, kedy ho rozdelíme na základné častice, či už sa bavíme o atómoch alebo subatomárnych časticiach!

Inými slovami: uverili sme, že nezáleží na tom, že atómy sú neviditeľné, pretože aj tak veľmi dobre vieme, čím sú a ako asi tak vyzerajú. Na čo by sme teda spochybňovali ich existenciu? To by robil iba blázon! Existencia atómov je predsa vecou zdravého rozumu, nie?

Nie. Keby sme sa narodili o sto rokov skôr, nebola by. Zdravý rozum nám nekáže, aby sme verili v existenciu atómov – určite nie nevyhnutne. Nasledovaním zdravého rozumu možno dospieť k jednému z dvoch filozofických názorov na povahu hmoty. Prvý zastával Aristoteles a neskôr sa k nemu prihlásil napríklad Descartes. Ide o názor, že hmotu možno teoreticky deliť na menšie a menšie časti až donekonečna. O tomto názore sa hovorí ako o teórii kontinua, pretože hmota je podľa neho kontinuálna, teda spojitá.

Alternatívny názor rozvinuli po prvýkrát grécki atomisti a neskôr si ho prepožičal i Bacon. Ide o názor, že hmotu nemožno deliť donekonečna, ale len do momentu, kedy sa dopracujeme k jej najmenšej možnej, viac už nedeliteľnej časti. Atomisti pomenovali túto základnú čiastočku hmoty atómom. Hoci vývoj modernej vedy naklonil váhy nášho dobového chápania sveta na stranu atomistov, z hľadiska zdravého rozumu ostáva rovnako legitímnou pozíciou i teória kontinua.

Hoci fyzika teóriu kontinua odmietla, pravdou je, že ani v tretej dekáde tretieho tisícročia vieme len veľmi málo (ak vôbec niečo) o podstate atómov. Jedna z tých mála vecí, ktoré o nich napríklad dnes vieme, je, že nevieme, ako vyzerajú. Nie však pre obmedzenosť našich zmyslov či nedokonalosť našich meracích nástrojov. Nevieme, ako vyzerajú, z jednoduchého dôvodu: nevyzerajú totiž vôbec nijak. Samotné slovíčko „vyzerať“ totiž nadobúda zmysel iba v súvislosti s makroskopickými javmi, medzi ktoré atómy a subatomárne častice nepatria. Akonáhle sa začneme do hĺbky zaoberať javmi tak mikroskopickými, ako sú atómy, pojem „výzor“ celkom stráca svoj význam. Vďaka modernej fyzike dnes vieme, že všetko, čo ste si o atómoch kedy predstavovali, sídli v ríši vašej imaginácie. S realitou to má len pramálo spoločného.

Model atómu v podaní Nielsa Bohra, ktorý atóm pripodobňoval k akejsi miniatúrnej slnečnej sústave, o ktorom sme sa všetci učili na fyzike základných škôl, bol vyvrátený už pred sto rokmi. Medzi inými i jeho samotným autorom. Tento model nám síce môže pomôcť porozumieť určitým aspektom správania atómov, a predsa je len predstavou. Nanajvýš nám môže poslúžiť tak ako mnemotechnická pomôcka. To, čo je na predstave atómu ako miniatúrneho jadra, obklopeného krúžiacimi elektrónmi, skutočne zavádzajúce, pritom nie je to, že by bola zjednodušujúca. Nejde o to, že by danému modelu chýbali určité detaily, ktoré by ho robili presnejším a dokonalejším, ba ani že by mu chýbali niektoré z kľúčových detailov. Problém spočíva v tom, že ide o predstavu niečoho, čo je v skutočnosti predstavivosťou neuchopiteľné, nakoľko to v skutočnosti žiadnu vizuálnu podobu nemá. Inými slovami, atómy sú neviditeľné, a to nie len preto, že sú na videnie príliš malé. Nestačí ich „zazoomovať“. Snažiť sa predstaviť si atóm či subatomárnu časticu znamená pripísať jej určitý predpokladaný tvar a pohyb, alebo inými slovami, určité súradnice v čase a priestore.

Lenže čas a priestor tak, ako týmto pojmom rozumieme (a spolu s nimi i pojmy tvaru a pohybu)v kvantovom svete nefigurujú. Pre častice jednoducho tieto vlastnosti v pravom slova zmysle neexistujú.

Fyzici sa s touto zvláštnou povahou atómov zmierili už pred vyše sto rokmi. Menovite Werner Heisenberg vtedy ako prvý pochopil, že odveká ambícia fyzikov popísať tvar atómu a pohyb jeho častíc vedu od pravdy skôr vzďaľuje, než by ju k nej približovala. Namiesto toho sa Heisenberg uspokojil s popisom fyzikálnych vlastností atómu niekoľkými dôležitými číslami, známymi ako „kvantové čísla“. Niektoré z týchto čísel sa vo fyzike používali už pred ním, a to ako pokusy o číselné vyjadrenia určitých (predpokladaných) tvarových či pohybových charakteristík atómov. Napríklad dĺžky polomeru „obežnej dráhy“, po ktorej elektrón obieha okolo atómového jadra, uhlového sklonu tejto dráhy, či smeru rotácie elektrónu okolo vlastnej osi. Heisenberg však prišiel na to, že tieto „kvantové čísla“ možno najlepšie pochopiť vtedy, keď si pod nimi nič nepredstavujeme. Nič znamená žiaden časopriestorový jav – teda žiaden tvar, žiadnu polohu a žiaden pohyb. Kvantové čísla mali byť od čias Heisenberga viac len číslami, ktoré sú z nám doposiaľ neznámeho dôvodu relevantné pre výpočet správania atómov. Sú to čísla, ktoré je treba dosadiť do fyzikálnych rovníc. Azda niečo predsa len znamenajú – no celkom určite neznamenajú nič, čo by ľudská predstavivosť dokázala uchopiť – teda nič z toho, čo poznáme zo sveta viditeľných javov. V kvantovej fyzike sa preto už od čias Heisenberga preferuje pristupovanie k atómom jednoducho ako k súborom čísel. „Miniatúrna slnečná sústava“ sa tak už dávno stala zastaralou. Za omnoho adekvátnejší popis atómu dnes možno považovať definíciu „abstraktný koncept, charakterizovaný súborom čísel“. Prípadne alternatívnu definíciu pre odporcov subjektivizmu: „zlomok reality, uchopiteľný abstraktným myslením za pomoci rovníc kvantovej fyziky“.

Laik by možno povedal: „ale veď existenciu častíc je možné empiricky dokázať! Dokonca možno odmerať ich fyzikálne vlastnosti!“ Isteže. Presne tak, ako je možné zmerať prúd, odpor, hmotnosť, objem, či hybnosť. Všetko toto sú aspekty reality, práve tak skutočné a práve tak abstraktné ako atómy. Zmerať ich dnes dokážeme jedine preto, lebo vedci, ktorí ich objavili, boli majstrami abstraktného myslenia a svojho času vynaložili extrémne mentálne úsilie na to, aby im porozumeli do najväčšej možnej hĺbky. Bolo to ich abstraktné myslenie, ktoré dalo vzniknúť konkrétnym meracím nástrojom a vďaka ktorému nám dnes v prípade potreby stačí namiesto nášho vlastného abstraktného myslenia siahnuť po týchto nástrojoch. Keď teda tvrdím, že je niečo abstraktné, neznamená to, že to nie je skutočné. Znamená to, že na to, aby sme boli schopní daný aspekt reality vo svojej mysli uchopiť a plne mu porozumieť, nám nevystačí každodenná bezprostredná skúsenosť našich zmyslov, ale potrebujeme k nej zapojiť i určitú úroveň abstraktného myslenia. A predsa o veličinách prúdu či odporu nehovoríme ako o „základných vlastnostiach existencie, z ktorých možno odvodiť všetky ostatné“, iba preto, že ich možno odmerať. A práve tak niet žiadneho racionálneho dôvodu tvrdiť to samé ani o časticiach a ich vlastnostiach.

Toľko ku konceptu atómu, či všeobecnejšie častice. Toho slávneho „základného stavebného kameňa existencie“, na ktorý sa materialisticky orientovaní vedci už tri storočia snažia zredukovať všetky ostatné javy nášho sveta.

A práve týmto vedeckým počinom – touto redukciou všetkého ostatného na výsledok viac či menej komplexnej súhry častíc, a zároveň označením všetkého, čo sa na častice zredukovať nedá, za nereálne a neexistujúce – vzniká materializmus. Materialistický svetonázor je všetkým, len nie vierou, že „existuje iba to, čo je možné vidieť“. Základné fyzikálne častice totiž nevidíme o nič viac než čakry či meridiány, energiu vo fyzikálnom zmysle nevidíme o nič viac, než energiu v zmysle ezoterickom a fyzikálne zákony o nič viac než zákony karmické (bez ohľadu na to, či existujú). Je dokonca možné, že je to presne naopak. Na svete totiž vždy boli ľudia, ktorí tvrdili, že čakry, meridiány či auru vidieť schopní sú. Akože normálne, zrakom. No pokiaľ mi je známe, taký atóm či kinetickú energiu zatiaľ nevidel ešte nikto. A predsa sú pre nás materialistické koncepty a princípy samozrejmejšími a považujeme ich za  „viditeľnejšie“ než iné. Prečo je to tak?

Tak prečo?

Jeden by povedal, že preto, lebo „žiadne iné objektívne neexistujú“. David Bohm by však povedal niečo iné a podľa môjho názoru omnoho múdrejšie. Povedal by, že zatiaľ čo materialistický rád, ktorý má korene v spôsobe myslenia mysliteľov raného novoveku, je v našej dobe a v našich kultúrnych podmienkach explikátnym alebo „rozvinutým“, iné porovnateľné rády – trebárs tie, ku ktorým náležia koncepty čakier a meridiánov – sú pre nás implikátnymi, resp. „zavinutými“.

V týchto zvláštnych pojmoch nie je „zavinutá“ žiadna ezoterika a môže im porozumieť každý, kto im porozumieť chce. No skôr, než si ukážeme, ako a prečo sa práve materialistický rád „rozvinul“ a stal sa explikátnym, musíme si zodpovedať ešte jednu podstatnú otázku.

Čo je to teda „rád“?

Už som naznačil, že za jeden z rádov považovať práve materialistický svetonázor. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam, pod materializmom nemám na mysli plytkosť ducha a posadnutosť materiálnymi statkami či telesnými pôžitkami, ale filozofický svetonázor v pozadí moderného chápania sveta, podľa ktorého je základom existencie „matéria“, teda hmota. Ide o dnes najrozšírenejšie metafyzické chápanie sveta, typické pre vedecký svetonázor posledných troch storočí. Materializmu v tomto zmysle dnes verí dokonca i väčšina veriacich, ktorí uverili, že zatiaľ čo duchovný svet, popisovaný ich náboženstvom, leží kdesi mimo tohto sveta, tento svet je tvorený výhradne hmotou a je vydaný napospas bezduchým fyzikálnym zákonom. Pokiaľ chce dnes niekto materialistický svetonázor skutočne spochybniť, nestačí mu preto stať sa veriacim. Je nutné, aby spochybnil samotnú vedu a s ňou i obraz sveta, ktorý dlhodobo buduje.

Toľko k materializmu ako k jednému z mnohých existujúcich rádov. Rád možno na tej najvšeobecnejšej úrovni považovať za spôsob, akým sú jednotlivé prvky celku vzájomne poprepájané, či jednoduchšie, spôsob, akým spolu veci súvisia. Je to zároveň spôsob, akým o veciach potrebujeme premýšľať, pokiaľ v nich chceme príslušný typ vzťahov, prepojení a princípov rozpoznať.

Jeden rád zodpovedá jednému z mnohých možných spôsobov, akými spolu veci navzájom súvisia. Tak napríklad rád, na ktorom je vybudovaná naša západná (materialistická) medicína, je odlišným rádom od toho, na ktorom je vybudovaná tradičná čínska medicína (ďalej TČM). Tieto dva rády možno oboje pracujú s konceptmi choroby či liekov, avšak v celkom odlišných významoch. Zatiaľ čo materialistický rád v centre klasickej medicíny sa na chorobu pozerá ako na čosi pokazené, čo je treba tým správnym fyzikálno-chemickým zásahom opraviť, TČM vníma chorobu ako prejav celkovej nerovnováhy organizmu a nevyváženosti jeho energetického systému. A zatiaľ čo účelom liekov je v prvom prípade opraviť konkrétny „kaz“ na konkrétnych miestach v konkrétnych bunkách, v ktorých sa rozvinula choroba, v tom druhom je ním vyváženie energetickej nerovnováhy organizmu ako celku. TČM predpokladá, že až sa nevyvážený energetický systém organizmu opäť zharmonizuje, telo sa z choroby vylieči samo, za využitia vlastných sebaozdravných mechanizmov. A zatiaľ čo umenie liečby sa v klasickej medicíne opiera predovšetkým o znalosti z oblasti molekulárnej biológie, biochémie a v prípade chirurgie tiež anatómie, v TČM sú základnými piliermi liečby taoistická náuka o piatich elementoch (spolu s vedou, skúmajúcou prepojenia medzi piatimi archetypálnymi energiami, ktoré tieto elementy predstavujú, a jednotlivými orgánmi a orgánovými sústavami ľudského tela) a náuka o už spomínaných čakrách (energetických centrách) a meridiánoch (energetických dráhach). Dve odlišné medicíny, dva odlišné svety. Dva odlišné rády.

Predstavte si, že by ste žili vo svete, kde by sa päť elementov, čakry a meridiány považovali za samozrejmejšie, „skutočnejšie“ a „viditeľnejšie“ než atómy. Dokážete si predstaviť, ako by asi tak život v takom svete mohol vyzerať? Pokúste sa zdržať hodnotení z pozície vášho dnešného „uvedomelého“ pohľadu na svet a vedzte, že takýto svet v určitom čase a na určitom mieste skutočne existoval. Na ďalekom Východe bol tento svet realitou dávno pred nástupom toho dnešného, materialistického.

Kde sídlia rády? V reálnom svete, alebo v ľudskej mysli? Sú rády svojou podstatou „objektívne“, alebo „subjektívne“? Podľa Davida Bohma aj, aj. Táto otázka je možno omnoho menej dôležitá, než sa v rámci dnes prevažujúceho spôsobu uvažovania predpokladá. V prvom rade platí, že žiaden rád nie je náhodný a nemožno ho považovať za prostý svojvoľný výmysel ľudskej mysle. Ľudská myseľ si rády nevymýšľa, ale objavuje ich – a objaviť možno iba to, čo istým spôsobom existuje. Niektoré rády sú založené na rozpoznaní vecí, ktoré neboli vytvorené človekom, ako napríklad procesov živej či neživej prírody. Do tejto kategórie patrí i už spomínaný materialistický rád. Iné rády sa zas v mysliach svojich „vynálezcov“ vynorili, keď svoju pozornosť obrátili k pozorovaniu niečoho, čo vytvoril človek.  Takto napríklad na základe pozorovania sveta peňazí, podnikateľov, konzumentov a bankového systému možno odhaliť rád trhovej ekonomiky či kapitalizmu. Samozrejme, že tento rád nepatrí k tej najvyššej pravde o svete. A predsa niet dôvodu pochybovať o tom, že je skutočný. Je skutočným tu a teraz, pre tých, ktorí sa narodili do tejto doby a tejto civilizácie. Nie je však príliš relevantný pre Indiánov a už vôbec nevypovedá o realite stredoveku či antiky.

Rád ako spôsob myslenia, vedúci ku konkrétnym „presvedčeniam“

Ako už bolo povedané, rád nie je iba o spôsobe, akým spolu veci vzájomne súvisia (objektívny aspekt), ale tiež o spôsobe, akým je potrebné sa na svet pozrieť, aby sme v ňom daný typ súvislostí rozpoznali (subjektívny aspekt). Rád by som sa teraz vrátil späť k „materialisickému rádu“ a podrobil ho prípadovej štúdii, na ktorej si ukážeme, každý jeden aspekt rádu dáva automaticky vzniknúť ďalšiemu a ďalšiemu.

Kdesi v samom centre materialistického rádu sa napríklad nachádza silná fixácia pozornosti na priestor. Klasici materializmu pri troche nadsázky v istom zmysle akoby nedokázali rozmýšľať o ničom inom, než o priestore. Dá sa povedať, že samotný materializmus nie je ničím iným, než obrazom sveta, ktorý sa v mysli človeka vynorí, akonáhle zameria všetku svoju pozornosť na skúmanie priestoru. Jedným z najzásadnejších dôsledkov tejto fixácie na priestor je uprednostnenie predstavy, že človek je súčasťou sveta (ktorý proste existuje), pred predstavou alternatívnou: že svet je projekciou, odohrávajúcou sa vo vašej mysli (ktorá proste existuje). Pre zaujímavosť, všetky mystické tradície sveta preferujú a preferovali predstavu druhú. No teraz sa vráťme k tej prvej.

Slovo „človek“ sa v materialistickom ráde stotožňuje s priestorovým aspektom človeka, teda s tou časťou človeka, ktorej vieme pripísať trojrozmerné priestorové súradnice. Čo je to za „časť“? Telo, samozrejme. A čo slovo „svet“? Svet sa pri materialistickom spôsobe uvažovania chápe dokonca ako synonymum priestoru samotného. Vnútri neho sa dejú rôzne veci – predovšetkým preskupovanie hmoty z bodu A do bodu B a následne C. To je svet. V materialistickom spôsobe uvažovania sme tak veľmi posadnutí priestorom, že ho stotožňujeme so svetom, a teda so všetkým, čo skutočne existuje. Pri takomto chápaní človeka ako tela a sveta ako priestoru sa javí ako samozrejmosť, že človek je súčasťou sveta a nie naopak.

Keby sme však pod pojmom človeka chápali toho, kto sa pozerá vašimi očami, hovorí vašimi ústami a rozmýšľa vašimi myšlienkami – inými slovami, vaše vedomie – bolo by všetko inak.Svet by sme pokojne mohli vnímať ako to, čo sa odohráva vnútri vášho vedomia – nech je to už film, interaktívna počítačová hra alebo sen. Metafor, znázorňujúcich tento vzťah medzi človekom a svetom existuje mnoho. Jedna z nich bola napríklad na filmovom plátne stvárnená pod názvom Matrix.

Mali ste niekedy lucídny sen? Ide o zvláštny stav, keď si snívajúci uvedomí, že sníva. Že to, čo vníma ako „realitu“, nie je realitou, a reálnym vlastne nie je ani telo, v ktorom sa prechádza –  oboje sú totiž iba ilúziou v jeho vlastnom snívajúcom vedomí. Takéto precitnutie uprostred sna so sebou nesie i ďalšie uvedomenie: totiž, že spomedzi všetkého, čo v tejto chvíli tvorí skúsenosť snívajúceho, je tým najskutočnejším jeho vlastné vedomé bytie. Nech už vám to pripadá akokoľvek bláznivé, aj na svet sa možno pozrieť ako na akýsi sofistikovanejší (kolektívny) sen, poprípade (zdieľanú) virtuálnu realitu. V skutočnosti ide o jeden z dvoch základných pohľadov na vzťah človeka a sveta. No pokiaľ sme raz naučení stotožňovať svet s priestorom a seba samého so svojím telom – teda s podmnožinou „večného priestoru“ – zmysel nám to, prirodzene, nedá.

Ukázali sme si, že špecifický vzťah medzi človekom a svetom ako medzi podmnožinou a množinou nadradenou je jedným z hlavných atribútov „materialistického rádu“. Z neho sa následne celkom prirodzene odvíjajú ďalšie a ďalšie. Napríklad také presvedčenie, že svet sa za žiadnych okolností nemôže riadiť obsahmi vášho vedomia. Vaše vedomie je totiž iba vlastnosťou vášho mozgu (ktorý je od vedomia skutočnejší preto, lebo možno vypátrať jeho súradnice v priestore) a ten je zas len nepatrnou súčasťou priestoru, ktorý zaberá svet ako taký. Prečo by už len malo svetu záležať na obsahoch vášho mozgu? Veď to je šialené!

Na druhej strane však človek, ktorý pred predstavou, že jeho vedomie je funkciou jeho mozgu a ten je zas len nepodstatnou podmnožinou existencie (rozumej priestoru), uprednostnil chápanie sveta ako „umeleckého diela“, či už pasívne prehrávaného či aktívne tvoreného (jeho) vedomím, to má úplne inak. Takýto človek nemá najmenší problém byť otvorený viere v synchronicity (udalosti v našich životoch, ktoré nie sú náhodné, ale majú zvláštny vzťah k našej životnej ceste, životnému príbehu či životným témam), v silu modlitby či viery, alebo trebárs i v mágiu alebo astrológiu. Nakoľko totiž svet v istom zmysle chápe ako rozšírenie seba samého (teda svojho vlastného vedomia, nie tela), nie je preňho vôbec nepravdepodobným, aby takzvané „vonkajšie udalosti“ sveta mohli určitým spôsobom korelovať s vnútornými pochodmi, odohrávajúcimi sa v jeho vlastnom vnútri. Čosi také môže a nemusí znamenať, že vnútorný svet jednotlivca je kauzálne nadradený vonkajším udalostiam (prinajmenšom) v jeho živote. Tou druhou možnosťou je, že ako jeho vnútorné pochody jednotlivcov, tak i udalosti vonkajšieho sveta majú spoločnú príčinu, ktorá ich oboje presahuje. Podľa Junga napríklad takouto „príčinou vyššieho rádu“ mala byť dynamika tzv. archetypov, podľa Platóna to mali byť idey.

Fixácia pozornosti na priestor teda vedie k presvedčeniu, že vonkajší svet (teda priestor) je skutočnejší a mocnejší, než ľudský duch, či ak chcete, vedomie. To sekundárne vedie k odmietnutiu mnohých javov, ktoré sotva možno vysvetliť inak, než nadradenosťou vedomia nad hmotou, ako nemožných. Táto „reťaz presvedčení“ však nekončí a odvíja sa ďalej. V dôsledku fixácie na priestor a bagatelizovania elementu vedomia ako viac-menej bezvýznamného fenoménu je náhle na vedľajšiu koľaj odsunutá i skúsenosť, ktorú jednotlivec vo svojom vedomí prežíva. Nakoľko je totiž subjektívna skúsenosť „neviditeľná“ (v skutočnosti je všetkým, čo kedy viditeľné bolo, nie však podľa materialistického rádu) a nemožno ju vystopovať nikde v priestore, kde by sme mohli zmerať jej geometrické súradnice, materialistov nijako zvlášť nezaujíma. Neveria, že by mohlo mať zvláštny zmysel sa ňou zaoberať, pretože neveria, že by v nej mohli niečo naozaj dôležité nájsť. Existuje predsa iba to, čo sa nachádza v priestore – nie to, čo sa nachádza v mojej či vašej „subjektívnej“ mysli.

Veci sa tak začali deliť podľa nového delenia: na takzvané „objektívne“ a „subjektívne“. Tie prvé vraj existujú v „skutočnom svete“, tie druhé „iba“ v omylnej a obmedzenej ľudskej mysli. Spoločným menovateľom všetkého „objektívneho“ sa stala, ako inak, priestorovosť. Objektívne, teda skutočné, je to, čo má svoje súradnice v „skutočnom svete“, zatiaľ čo subjektívne je všetko ostatné. Z obsahu našej skúsenosti teda majú reálnu výpovednú hodnotu v zásade len dva typy informácií: relatívne priestorové vzťahy a priestorový pohyb. Farby, vône, zvuky, láska, smútok, či poznanie – to všetko je už subjektívne. Vo vzťahu k „skutočnému svetu“, teda k priestoru, ktorého sme súčasťou, nám nepovedia vôbec nič. Ba čo je ešte dôležitejšie, jediné povolené príčiny vecí sú tie objektívne! Inými slovami, je to priestorový pohyb molekúl vo vašom mozgu, ktorý je príčinou toho, že cítite lásku, alebo si uvedomujete, že disponujete určitým poznaním. Nikdy nie naopak! Pokiaľ by ste si príliš trvali na opačnom stanovisku, veľmi rýchlo sa o sebe „dozviete“, že ste naivní, nevzdelaní, hlupáci, či rojkovia – jednoducho, že ste subjektívni.

To, čo je „objektívne“, je dobré, dôležité, správne, rozumné a pravdivé, zatiaľ čo to „subjektívne“ je nepravdivé, bezvýznamné, svojvoľné, náhodné, iracionálne a hlúpe, či dokonca nebezpečné. Záleží predsa len na objektívnej pravde – sústredenie sa na veci, ktoré sú subjektívne, nás od tejto pravdy iba vzďaľuje. Pravdepodobne preto je škola pre väčšinu detí tak nudná.

Prijatie zmieneného naratívu vedie k stále väčšej bagatelizácii subjektívnej skúsenosti (vlastnej či cudzej) spolu so všetkým, čo k nej patrí, ako je intuícia, emocionalita, empatia, láska či kreativita. Ruka v ruke s tým vedie jeho používanie i k pripisovaniu čoraz väčšej hodnoty vedeckému bádaniu priestorových javov. Inak povedané, naratív „nadradenej objektivity“ a „menejcennej subjektivity“ vedie k zníženiu dôvery v seba samého a vo svoje vlastné poznávacie schopnosti na úkor nárastu dôvery vo vedu. Po prvýkrát v histórii zrazu niet logického dôvodu pripisovať subjektívnemu prežívaniu jednotlivcov akúkoľvek reálnu hodnotu či moc nad dianím v našom svete. Nie je predsa smerodajná. Vesmíru je celkom ľahostajná. Ak na niečom skutočne, „objektívne“ záleží, tak na „objektívnych“ korelátoch vašej subjektívnej skúsenosti, ktoré možno vystopovať v priestore. Napríklad na takom stresovom hormóne kortizole, či takzvaných „hormónoch šťastia“ ako serotonín či dopamín. To oni sú oným objektívnym dôvodom, prečo vôbec vášmu zdraviu na subjektívnej skúsenosti vo vašom vedomí záleží. Získajte nad ich hladinami vo vašom krvnom obehu či v nervových synapsiách kontrolu a bude vám náhle celkom jedno, že ste nešťastní! A viete, čo? Až ju získate, ono aj to nešťastie pominie!

Moderná veda nad týmito a mnohými ďalšími „objektívnymi korelátmi subjektívnej skúsenosti“ kontrolu z veľkej miery už skutočne získala. Váš neurológ či psychiater dnes pomerne presne vedia odhadnúť, ktoré hormóny by sa vám zišlo „doplniť“ a z ktorých zasa „ubrať“, aby ste sa cítili lepšie, či správali normálnejšie. V materialistickom ráde tak vzniká celkom unikátny fenomén. Je ním zdanie, že ľudia, ktorí majú do detailov naštudovanú fyziku a chémiu vášho tela a zvlášť mozgu, vám rozumejú lepšie (tj. „objektívnejšie“), než si kedy môžete porozumieť vy sami. Človeku sa tak už viac neoplatí spoliehať sa na vlastný um. Potrebuje odborníkov! Odborníkov nielen na vonkajší svet, ale tiež na život, a dokonca i na seba samého.

To, čo je pritom podstatné, nie je, aby takýto odborník rozumel vašej subjektívnej skúsenosti. Tá predsa nie je smerodajná! Odborníka robí odborníkom to, že rozumie objektívnym príčinám vašej skúsenosti. Navyše, vzhľadom na neutíchajúci vedecký pokrok disponujú odborníci každým rokom čoraz hlbšími a detailnejšími znalosťami týchto „objektívnych príčin“. Bežný smrteľník, ktorý najnovšie trendy v neurovedách aktívne nesleduje, tak nemá najmenšiu šancu dosiahnuť mieru poznania ľudskej (a teda i svojej vlastnej) duše, akou disponuje študovaný odborník. Je preto dôležité dôverovať úsudkom odborníkov a všade tam, kde prichádzajú do konfliktu s vašou skúsenosťou, ich pred touto skúsenosťou uprednostniť. Vaša skúsenosť je predsa „iba subjektívna“!

Aj tento paradox je jednou zo špecialít materialistického rádu. Nikto si ho nevycucal z prsta, no povedzme si na rovinu, že jeho objav nebol ani vrcholným dielom ľudskej múdrosti. Ide len o ďalší z nevyhnutných dôsledkov materialistického, na priestor orientovaného spôsobu myslenia. Bol objavený nie prenikavým vhľadom do podstaty sveta, ale vhľadom do povahy materialistického rádu.

(Poznámka: pod „odborníkmi na ľudskú dušu“ v tomto kontexte nerozumiem psychoterapeutov psychodynamických či humanistických smerov, ktorých práca spočíva predovšetkým v nadviazaní hlbokého ľudského puta s klientom a vo vytvorení ideálnych podmienok na to, aby sa klient odvážil skúmať svoje vlastné vnútro a naučil sa vyznať sa sám v sebe. Tento štýl práce nie je zakotvený v materialistickom ráde. Mám na mysli predovšetkým dnes dominantný farmaceutický prístup v psychiatrii a pokiaľ ide o psychoterapiu, tak jej „evidence-based“ tradíciu, ktorá nie je založená na individuálnom prístupe ani na prenikavosti terapeutovej intuície, ale na neustále aktualizovanej znalosti najnovších vedeckých faktov.)

Posvieťme si napokon ešte na jeden z aspektov tohto rádu. Až doposiaľ sme v súvislosti s ním hovorili iba o priestore. Lenže priestor je odjakživa úzko previazaný s časom. Priestor v skutočnosti nejde oddeliť od času. A čas je sám osebe veľmi zaujímavou vecou. Jeden z jeho zaujímavých aspektov možno ilustrovať i bez toho, aby sme zachádzali do fyziky. Totiž „čas“ tak, ako tento pojem bežne používame, teda ako tzv. „chronos“ –  to, čo meriame hodinami a čo neustále plynie z minulosti, cez prítomnosť, smerom do budúcnosti, je v istom zmysle iba ľudskou predstavou. Vymysleli sme si ju, aby sme dokázali lepšie porozumieť pojmom pohybu a zmeny. Keď sa pozeráme na priestor okolo seba a rozpoznáme v ňom pohyb – napríklad pohyb auta – zdá sa zrejmým, že v minulosti sa auto nachádzalo v bode A, teraz sa nachádza v bode B a v budúcnosti bude prechádzať cez bod C. Je jasné, čo je teraz, čo vtedy a čo potom.

Lenže… z perspektívy vedomia nič také ako čas neexistuje. Z perspektívy vedomia existuje vždy iba jediný čas. Volá sa teraz. Teraz je teraz, teraz bolo včera a teraz bude i o týždeň. Žiaden iný čas nikdy neexistoval a nikdy ani existovať nebude. Všetko, čo sa kedy odohrávalo, sa odohrávalo teraz. Takto to prinajmenšom prežíva človek a pravdepodobne (myslím si) i všetky ostatné živé bytosti. Zaujímavé však je, že teraz v tomto ponímaní nie je statickým okamihom bez trvania. Každé teraz má svoje trvanie. Predstava, že svet je sledom následných statických okamihov, vnútri ktorých sa žiaden pohyb a žiadna zmena neodohráva, nebola nikdy ničím iným, než ľudskou predstavou. Naopak, teraz je práve ten čas, v ktorom sa odohráva všetok pohyb a všetky zmeny sveta. Ani pri počúvaní hudby si neužívate jej jednotlivé statické okamihy, zaznamenané v jednotlivých notách či v jednotlivých bodoch gramofónovej platne. Hudba je rozprestretá v čase a ako rozprestretú v čase ju aj vnímame. A vnímame ju jednoducho teraz. Kde sa v hudbe končí jedno teraz a začína nové? Koľko sekúnd jedno takéto teraz trvá?

Lineárne plynúci čas spolu s jeho troma základnými pojmovými kategóriami: minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou hrá hlavnú rolu iba v pomerne úzkom spektre skúseností. Ide predovšetkým o javy, skúmané klasickou fyzikou. V 18. a 19. storočí mali fyzici skutočne za to, že svet je následnosťou statických okamihov, navzájom sa odlišujúcich rozdielnym usporiadaním hmoty v priestore. Potom prišiel Einstein so špeciálnou a všeobecnou teóriou relativity a ukázal, že akonáhle presunieme ťažisko svojej pozornosti na javy, týkajúce sa objektov o veľmi veľkých rozmeroch alebo veľmi vysokých rýchlostiach, nadobúdajú pojmy minulosti, prítomnosti a budúcnosti relatívny význam. Medzi minulosťou a budúcnosťou sa strácajú hranice a zrazu nemožno s istotou povedať, či sa stala „skôr“ udalosť A na jednom konci planéty, alebo udalosť B na konci druhom. Vlastne nie je možné povedať ani koľko „času“ tieto dve udalosti trvali a ktorá trvala „dlhšie“. Udalosti v rozličných kútoch sveta totiž plynú svojimi vlastnými časmi. Čas na horách plynie rýchlejšie než čas v nížinách a čas v letiacom raketopláne pomalšie než čas na Zemi. Čas je relatívny pojem. Toto tvrdenie neskôr potvrdila i kvantová mechanika svojím objavom, že delenie času na minulosť, prítomnosť a budúcnosť nedáva zmysel nielen pri objektoch veľmi veľkých rozmerov, ale ani pri objektoch o rozmeroch veľmi malých. V kvantovom svete nedáva pojem času tak, ako ho poznáme z bežného života, žiaden zmysel. Nie je v ňom ničím nezvyčajným, že „budúce“ udalosti môžu byť z kauzálneho hľadiska príčinami dejov, ktoré sa v čase odohrali „pred nimi“. Chronos alebo čas, ktorý meriame hodinami, skrátka už dávno nemožno považovať za akýsi prazákladný atribút reality, ktorý by bol „skutočnejší“ než tento okamih. Identifikácia s chronosom však mení naše prežívanie života vysoko špecifickým smerom. A áno, stotožnenie sveta s priestorom a zameranie všetkej svojej výskumnej zvedavosti na skúmanie priestoru a priestorového pohybu celkom prirodzene vedie k identifikácii s chronosom.

Už dávno som prišiel na to, že pri behu či inom vytrvalostnom športovom výkone mám dve možnosti. Buď sa môžem sústrediť na čas, ktorý som už ubehol a ktorý mám ešte pred sebou, alebo sa môžem zamerať na prítomný okamih. To prvé ma spravidla dostane do stresu a vedie k rýchlemu úbytku mojich fyzických síl. To druhé je, naopak, priam zázračným kľúčom k udržaniu výkonu po prakticky neobmedzený čas. Možno to poznáte. Človek, ktorý venuje svoju pozornosť prevažne chronosu, žije v celkom odlišnom móde, než ten, kto ju zameriava prevažne na prítomný okamih. Rôzne duchovné náuky z celého sveta zvyknú na túto skutočnosť upozorňovať s tým, že ľudia, žijúci prevažne „v chronose“, trávia väčšiu časť svojho života vo svojej predstavivosti, zatiaľ čo tí, ktorí sa dokážu naplno ponoriť do žitia tu a teraz, sú v ďaleko väčšom kontakte s realitou – s tým miestom, na ktorom sa odohráva a z ktorého vyviera všetok skutočný život. Lenže chorobná posadnutosť moderného človeka priestorom vedie k preceňovaniu chronosu a následne k mylnej predstave, že chronos je „skutočnejší“ než prítomný okamih. Chronos je prirodzene dôležitým aspektom života, bez ktorého by nebolo možné dosahovať žiadnu systematickú zmenu – nič budovať a na ničom pracovať. Lenže v chronose nič také ako radosť zo života, jeho hĺbku či farby, tobôž nie jeho posvätnosť, nenájdete.

Človek, ktorého myseľ je stotožnená s materialistickým rádom, môže byť v plánovaní a dosahovaní pomyselných cieľov mimoriadne zbehlý, v umení života však nič moc. Niekto by možno povedal, že vedomie chronosu môže u človeka viesť k väčšiemu vedomiu smrti ako neodmysliteľnej súčasti života, a tým i k múdrejšiemu a plnohodnotnejšiemu žitiu života. Ja však nesúhlasím. V histórii ľudstva neexistovala doba, kedy boli ľudia viac stotožnení s chronosom, než dnes. Rovnako však nejestvovala ani doba, v ktorej bola smrť vytesnenejšou a viac odrezanou od života, než je dnes. Nejestvovala doba, v ktorej bola smrť väčším tabu a v ktorej ľudia žili, ako by mali byť nesmrteľní, vo väčšej miere, než je tomu dnes. A napokon, prečo je vlastne to vedomie smrti dôležité a múdre? Nie snáď preto, aby nám smrť pripomínala dôležitosť žitia v prítomnom okamihu? Nie snáď preto, aby sme sa spamätali a konečne začali zdieľať práve tento okamih svojho života s tými, ktorých máme, prípadne aby sme zo svojich životov stvorili niečo pekné a nášmu srdcu blízke, a začali tak robiť práve teraz? Suma sumárum, nezdá sa, že by stotožnenie moderného človeka s konceptom chronosu po duchovnej stránke mohlo akokoľvek zvlášť obohacovať jeho život. Skôr naopak.

Mohol by som pokračovať tým, že stotožnenie s chronosom celkom prirodzene vedie k viere v determinizmus, ale v tomto mieste svoje „odvíjanie reťaze“ materialistických presvedčení useknem. Myslím, že som už dostatočne ilustroval, čo som ilustrovať chcel. Totiž, ako sa jedno presvedčenie prirodzene odvíja z druhého a s tým sa ruka v ruke vynárajú i celkom nové, doposiaľ neexistujúce aspekty prežívania života. Jeden rád tak vedie nielen k jednému súboru presvedčení, ale tiež i k jednému súboru skúseností a jednému špecifickému spôsobu prežívania života. Len ten, kto spoznal i viac rádov, než ten jeden, do ktorého sa narodil (a to nie len z pozície kritika), môže plne chápať, ako veľmi sa to, čo nazývame „svetom“, môže rád od rádu, a teda i od človeka k človeku, líšiť.

Materialistický rád je však viac, než len súčtom vyššie zmienených presvedčení. Je čímsi o úroveň vyšším od nich. Čímsi, z čoho tieto presvedčenia vyvierajú; čo v sebe akoby zahŕňalo „návod“, ako sa na svet od základov pozrieť tak, aby sme sa k nim napokon aj tak sami dopracovali. Až budeme tento návod nasledovať, zmienené presvedčenia sa nám viac nebudú javiť ako „presvedčenia“, ale ako čosi, čo vo svete okolo seba bezprostredne rozpoznáme. Budú sa nám javiť ako tie „najracionálnejšie možné“, či dokonca nevyhnutné tvrdenia o svete, v ktorom žijeme. Koniec koncov, presne v tom spočíva podstata všetkých takzvaných „presvedčení“. Majú nad nami vplyv len do momentu, kým si neuvedomíme, že  v skutočnosti nie sú objektívnym opisom holej skutočnosti, ale iba čiastkovým popisom tej z jej častí, na ktorú sme zvyknutí sa pozerať.

„Odvíjanie“ rádov a procesy „zhora nadol“

Ak ste čítali pozorne, mohli ste si sami všimnúť, že druhé z vyššie menovaných presvedčení bolo už implicitne obsiahnuté v tom prvom, tretie v druhom atď. Aj preto som v súvislosti s týmito „presvedčeniami“ hovoril ako o „ťahaní za voľný koniec nekonečnej reťaze“. Tento proces si predstavujem ako ťahanie nikdy nekončiacej reťaze za jej voľný koniec, ktorý vám niekto postrčil do izby. Povedzme cez okno. A vy ste zvedaví, čo je táto reťaz zač a či na jej druhom konci náhodou nebude upevnené niečo zaujímavé, a tak sa ju rozhodnete potiahnuť za voľný koniec. Netušíte však, že druhý koniec tejto reťaze je v tom lepšom prípade v nedohľadne. A tak ťaháte a ťaháte a zrazu máte v izbe päť metrov reťaze, potom desať, sto, dvesto… Čím viac ťaháte – azda preto, lebo veríte, že koniec už naozaj musí byť blízko a čoskoro konečne dospejete k „veľkému rozuzleniu“ – tým väčší podiel na vašej izbe táto reťaz tvorí. Tým viac sa vám jej štruktúra vryje do pamäti a tým pravdepodobnejšie bude, že nebudete schopní premýšľať o ničom inom. Kilometer reťaze, naskladaný vo vašej izbe, totiž bude tvoriť drvivú väčšinu podnetov, ktoré vás v danej chvíli budú zamestnávať.

Predstavme si, že tou reťazou je určitý rád. Na počiatku vás zaujme akousi zaujímavou „návnadou“ na jeho voľnom konci. Následne spozorniete, začnete mu venovať pozornosť a klásť si otázky, ku ktorým vás nabáda. A odrazu ste v tom. Ťaháte za pomyselnú reťaz vo svojej mysli a s každým ďalším odvinutým metrom sa vám z nej odhalí viac a viac, jedno „presvedčenie“ po druhom. Každý ďalší meter „vyplýva“ z toho predošlého. Zároveň ste s každým ďalším odvinutým metrom čoraz viac oboznámení so všeobecnou povahou tejto reťaze – ako vyzerá, aká je na dotyk, pod akým uhlom sa ťahá najjednoduchšie, aké sú jej fyzikálne vlastnosti… Ste v tom čoraz viac „doma“, ste na ňu čoraz väčším expertom.

Bohm tento popísaný typ procesu prirovnával k fenoménu tzv. fraktálov. Fraktál je geometrický vzor, ktorý možno teoreticky rozvíjať až donekonečna na základe opakovaného aplikovania jedného a toho istého pôvodného vzorca. Výsledkom môžu byť veľmi zaujímavé a komplexné obrazce. Fraktál však nie je iba takýmto obrazcom – je i procesom jeho vytvárania. Základnou charakteristikou fraktálov je, že celok sa pri nich nevyskladáva postupným nahromadením jeho konkrétnych jednotlivých detailov, ale naopak – postupuje sa tu smerom od všeobecného ku konkrétnemu, od stanovenia základného tónu a smerovania (alebo pokiaľ chcete, rádu) obrazca k dotváraniu čoraz konkrétnejších detailov. Príklad jednoduchého fraktálu si môžete pozrieť na nasledujúcom obrázku, pripomínajúcom snehovú vločku. Jeho základný „rád“ je obsiahnutý v jedinom princípe: v napojení nového, menšieho trojuholníka na stred každej z voľných strán pôvodného, väčšieho trojuholníka. Pokiaľ si tento princíp držíme v hlave, nepotrebujeme nič viac a tento obrazec môžeme teoreticky rozvíjať až donekonečna v zmysle vykresľovania jeho čoraz konkrétnejších a jemnejších detailov. Všetky z nich však svojím spôsobom už sú a vždy boli obsiahnuté v ráde, ktorý daný fraktál definuje. Príkladom komplexnejšieho fraktálu je napríklad i “ulita” na úvodnom obrázku k tomuto článku.

Odborne o takomto type procesu hovoríme ako o zostupnom či procese „zhora nadol“. Ide o protiklad vzostupných procesov či procesov „zdola nahor“, vlastných operáciám počítača či strojov všeobecne, pri ktorých sa k celku dopracúvavame „vyskladaním“ jeho jednotlivých detailov. Jedným z takýchto vzostupných procesov, vo svojej podstate podobným kresleniu fraktálu, je i proces odhaľovania čoraz konkrétnejších detailov a nuáns určitého rádu.

V samotnej „definícii“ fraktálu (napr. v pravidle „napojiť nový menší trojuholník na stred každej z hrán pôvodného, väčšieho trojuholníka“) je už od samého počiatku ukrytý akýsi jeho potenciál, teda to, čím sa daný fraktál môže stať, ak v jeho „rozvíjaní“ zotrváme dostatočne dlho. V našom príklade bude týmto „potenciálom“ obrazec, pripomínajúci snehovú vločku. O tomto aspekte fraktálov možno hovoriť ako o ich tvorivom potenciáli. Každý fraktál v sebe od počiatku nesie určitý tvorivý potenciál stvoriť čosi, čo akoby pôvodnú jednoduchú a strohú definíciu daného fraktálu presahovalo. Avšak pri zbežnom pohľade na prvé línie fraktálu možno len sotva tušiť, čo so sebou daný fraktál prinesie, až ho necháme sa rozvinúť do svojej „plnej krásy“. Čosi také by si vyžadovalo určitú mieru predstavivosti a väčšina ľudí sa o tom aj tak nedozvie skôr, než v momente, kedy fraktál v jeho plnej kráse uvidí.

To samé platí i pre rády. I tie majú svoj tvorivý potenciál. Hlboko v podstate nášho „materialistického rádu“ bola už od konca stredoveku vpísaná verzia sveta, ku ktorej sme sa mali dopracovať, až týmto rádom budeme žiť. Dnes ju žijeme. No Kopernik, Galilei či Bacon, ktorí stáli pri jeho zrode, mohli len sotva tušiť, čo za verziu sveta to bude.

Rády majú prakticky neobmedzený tvorivý potenciál. Na počiatku, kým tieto rády evidujeme zatiaľ len v ich všeobecnej, abstraktnej a naivnej forme, môžeme len sotva mať poňatia o tom, k akej verzii sveta nás ich nasledovanie zavedie. S postupom času sa však začnú rôzne aspekty danej verzie sveta stávať čoraz zrejmejšími a viditeľnejšími. Vyššie popísané presvedčenia, ktoré vznikli „odvíjaním materialistického fraktálu“, nám môžu o charaktere sveta, stvoreného týmto rádom, čo-to napovedať. Presnejšie povedané, môžu bystrej mysli napovedať, čím všetkým z toho, čím náš dnešný svet je, by byť nemusel, pokiaľ by v ňom nebol dominoval materialistický rád.

Zavinuté a rozvinuté rády

V úvodnej časti článku som spomenul, že zatiaľ čo materialistický rád možno tu a teraz považovať za „rozvinutý“, iné rády, založené na alternatívnych metafyzických systémoch, sú „zavinuté“. Písal som, že práve to je dôvodom, prečo sa nám dnes materialistické koncepty javia byť „skutočnejšie“, či dokonca „viditeľnejšie“ (hoci nie sú), než metafyzické koncepty odlišných kultúr a dôb. Teraz by sme už mohli chápať, prečo.

Materialistický rád bol spočiatku i so všetkými svojimi konceptmi a princípmi, ktoré sú jeho súčasťou, iba akousi vágnou a nešpecifickou „definíciou fraktálu“. Nik nemohol tušiť, čo z neho vzíde. A predsa boli objektívne prírodné zákonitosti, ktoré ležia v centre tohto rádu a sú ním považované za najsvätejšiu pravdu, súčasťou nášho sveta už dávno predtým, než sme ho objavili. Podotýkam pritom, že nebyť materialistického rádu, ktorý nasmeroval našu pozornosť a zvedavosť k priestorovým javom, a to vysoko špecifickým spôsobom, tieto zákonitosti by sme nikdy neboli mohli objaviť. Hoci skutočné boli (pravdepodobne) vždy, „viditeľnými“ sa mohli stať až po objave materialistického rádu. Až dovtedy k nim totiž žiaden človek nenamieril svoju pozornosť. Materialistický rád bol dovtedy „zavinutý“.

Zavinutý rád je čímsi ako zatiaľ nerozkvitnutým pukom. Je čímsi, čo ešte len čaká na svoje objavenie, a predsa je v ňom už teraz obsiahnutý celý jeho tvorivý potenciál vo svojej plnej kráse. Je zárodkom, ktorý je možné prebudiť k životu tým, že doň investujeme energiu svojej pozornosti, myslenia a imaginácie. Všetky rády – zavinuté i rozvinuté – opierajú svoju autoritu o určité súbory reálnych princípov. V prípade materializmu sú to predovšetkým zákonitosti klasickej fyziky. Je údelom kreatívnych jedincov, aby tieto princípy rozpoznali a popísali a tým vykonali prvý krok k nasmerovaniu kolektívnej pozornosti ľudstva smerom k novo rastúcim zárodkom. Ľudovo povedané, čím viac kolektívnej pozornosti, tým viac „rečí“ a obratom znova o to viac kolektívnej pozornosti. Z počiatočného nevinného pozorovania prírodných zákonov sa zrazu stáva veda, postavená na materialistických princípoch, a z tej náhle vyvstávajú celkom nové štandardy myslenia. Bol to práve vhľad do materialistického rádu (nie do najhlbšej podstaty reality), čo dalo vzniknúť materialistickej vedeckej metodológii. Tá následne dala vzniknúť celkom špecifickým vedeckým objavom, zároveň však zamedzila objavom príliš odlišného charakteru. Ale hlavne, vedecké objavy, ktoré boli výsledkom tohto rádu, sa stali viditeľnými. Začali prinášať výsledky, či už v podobe technologických vynálezov, alebo celých aplikovaných náuk, ako napríklad medicíny. A ľudia mohli odrazu tieto výsledky vidieť.

Tieto praktické aplikácie (materialistického) rádu tak plnia funkciu akéhosi „predĺženia“ či „rozšírenia“ daného rádu, ktorý ho robí viditeľným. Pre väčšinu ľudí sú zároveň ultimátnym dôkazom toho, že ich obľúbený rád je samotným vyčerpávajúcim opisom sveta. Materialistický rád sa tak medzičasom stal rozvinutým.

Rozvinutý rád je rádom, do ktorého ľudia investovali toľko pozornosti, že sa stal ich každodennou realitou. Nie je to tým, že by sa ich myšlienky zhmotnili, ale skôr tým, čo sa naučili vnímať (a čo ignorovať). Už nejde len o akýsi zárodok, prístupný mysliam tých najkreatívnejších vedcov, filozofov a umelcov. Je prakticky všade naokolo, kamkoľvek sa pozriete. Keď ochoriete, zájdete k lekárovi a ten vám predpíše lieky. Zabrali? No vidíte – to preto, lebo medicína chápe, že človek je biochemickým strojom! A čo počítač a smartfón, vďaka ktorým môžete už od detstva pozorovať videá – napríklad o tom, ako ľudia lietajú do vesmíru – a následne zdieľať svoje nadšenie s ľuďmi z opačného konca planéty? Veď to je zázrak nad zázrak! Tí ľudia sú teda machri! O niečom takom sa vašim prarodičom ani len nesnívalo. Ešte že žijete teraz a nie vtedy, keď bolo ľudstvo „sto rokov za opicami“! Život musel byť vtedy poriadne nudný!

Ľudstvo je dnes vo všeobecnosti technológiami fascinované a veľmi dobre si uvedomuje, že technologický pokrok je výsledkom systematického pôsobenia materialisticky orientovanej vedy. Ľudia chápu, že v pozadí všetkých našich technológií leží hlboká znalosť fyzikálnych zákonov, a to i takých, ktoré pôsobia na úrovni molekúl, atómov, či dokonca elektrónov. To všetko vzbudzuje dojem, že sú tieto typy častíc „skutočnejšími“ než už zmienené čakry či meridiány. Avšak i akupunktúra má svoje výsledky, ktoré možno považovať za práve taký istý dôkaz existencie meridiánov, ako je počítač dôkazom existencie elektrónov. Akurát dnes na meridiány v našich končinách (vo všeobecnosti) neveríme a preto ani vo veľkom nepraktikujeme akupunktúru. A keď ju už i niekto v našom širšom okolí predsa len praktikuje, v tom lepšom prípade sa o to nezaujímame a v horšom robíme všetko preto, aby sme jeho výsledky popreli a daného človeka neraz i sociálne sankcionovali. Konflikt medzi rozličnými rádmi totiž dokáže byť veľmi nepríjemný, nakoľko nás vyzýva k prehodnocovaniu samotných hlbinných základov nášho svetonázoru. Fraktál, postavený na opakovaní trojuholníkov, sa totiž príliš nemusí s fraktálom, založenom na spájaní kruhov…

Dôsledky Bohmovho diela pre modernú vedu

Hlavný prúd súčasnej vedy si žiaľ nie je dostatočne vedomý konceptu rádov a dodnes uprednostňuje filozofiu tzv. redukcionizmu. Podľa tej existuje iba jediný „objektívny“ rád – zhodou okolností ten materialistický – ktorého princípy sú „objektívnymi príčinami“ všetkého, čo sa kedy udialo a udeje. Všetky ostatné „rády“ majú byť podľa redukcionistického svetonázoru len viac či menej bezvýznamnými výplodmi ľudskej fantázie. Názov „redukcionizmus“ preto, lebo podľa tohto názoru možno teoreticky všetko, čo skutočne existuje, zredukovať na viac či menej komplexnú a komplikovanú súhru už zmienených základných fyzikálnych entít. Podľa redukcionistickej filozofie teda nejestvuje nič, čo by v konečnom dôsledku nebolo možné plne vysvetliť ako dôsledok fyzikálneho pôsobenia fyzikálnych častíc, energií, polí, či vlnení.

Materialisticky orientovaná veda si za týmto presvedčením tvrdohlavo stojí i sto rokov po kvantovej revolúcii a teórii relativity, ktoré materializmus ako základný rád bytia hlboko spochybnili. Veda tak sama seba stavia do pomerne nešťastnej roly akéhosi „garanta univerzálnej platnosti filozofie materializmu“. Pre ľudí, ktorých trojuholníkové fraktály narážajú na fraktály kruhové, je takáto „veda“ rýchlou odpoveďou a okamžitým liekom na zahnanie úzkosti z neznámeho. Opakovane ich utvrdzuje v tom, že takzvaná „iracionalita“ leží takmer vždy na strane toho druhého (toho, kto nezmýšľa ako materialista), zatiaľ čo ich vlastné materialistické chápanie sveta je správne a nie je treba ho nijako revidovať.

Je to takto naozaj správne? Naozaj by mala veda v spoločnosti plniť takúto úlohu? A pokiaľ na tejto svojej úlohe trvá, môže snáď vedecká obec očakávať, aby k nej ľudia z celého sveta boli lojálni tak, ako by túžila? Aké možnosti má človek, ktorý sa lieči akupunktúrou, cíti sa byť fascinovanejší dokonalosťou prírody než strojmi, a v poznávaní ríše ľudskej mysle vidí väčší zmysel, než v poznávaní priestoru?

Bohmov koncept rádov predstavuje zmysluplnú alternatívu k redukcionizmu. Na rozdiel od neho nekategorizuje niektoré skupiny ľudí ako menejcenné, intelektuálne podradnejšie či „subjektívnejšie“ než iné v závislosti od toho, ktorým aspektom sveta (či seba samých) pripisujú väčší význam. Pokiaľ by však moderná veda týmto konceptom skutočne nahradila pôvodný redukcionizmus, prišla by o mnohé privilégiá. Veda by viac nemohla byť vnímaná ako najvyšší sudca s právomocou rozhodovať o tom, čí názor je „objektívny“ a čí „subjektívny“. Nemohla by viac byť „objektívnym merítkom“ pravdivosti svetonázorov, a teda ani zdrojom nášho presvedčenia o kultúrnej nadradenosti západnej civilizácie nad prírodnými národmi či kultúrami, ktoré pred skúmaním priestoru uprednostnili poznávanie ľudskej mysle. Boli by sme na takúto zmenu pripravení?