[Výňatok z knihy Príručka nekritického myslenia: Prečo ja mám pravdu a ty nie ]
Pamätám si, ako mi raz jeden známy povedal, že pokiaľ verím v Boha, musím myslieť iracionálne. Že je to skrátka objektívne tak. Nikto, kto verí v Boha, totiž nemôže uvažovať racionálne. Keď som sa mu snažil oponovať, že spôsob, akým o svete zmýšľam, sa ako „iracionálny“ javí akurát tak z jeho perspektívy, bolo mi vytknuté, že sa so mnou nedá diskutovať, pretože ignorujem všeobecne zdieľané významy pojmov. V tomto prípade vraj pojmu „iracionalita“.
Od čias tejto príhody sa mi mnohokrát potvrdilo, že väčšina vzdelaných ľudí naozaj chápe pojem „iracionality“ v zmysle onej „všeobecne zdieľanej definície“ a má absolútne jasno v tom, ktoré názory sú „racionálne“ a ktoré „iracionálne“. Akosi úplne zabudla na to, že pojmy ako „iracionálne uvažujúci človek“ či „človek s iracionálnymi názormi“ (čo sú len sofistikovanejšie pomenovania pre podivínov) sú kategóriami subjektívnymi. Inými slovami, každý človek ich pripisuje iným typom ľudí v závislosti od vlastného spôsobu porozumenia svetu a sebe samému. Nikdy som sa nestačil diviť nad tým, koľko ľudí to nechce pochopiť.
Pojem “iracionálny človek” nezodpovedá ničomu objektívnemu
Spravidla vnímame ako „iracionálnych“ či „divných“ takých ľudí, ktorí sa na svet pozerajú z odlišných perspektív a vo svojich úvahách vychádzajú z odlišných paradigmatických východísk než my sami. Z hľadiska našej vlastnej schémy sveta sú tak ich myšlienkové pochody skutočne iracionálne. Nezapadajú do nej. V našej mape sveta sú pojmy pospájané jedným spôsobom, v tej ich iným a tieto dva spôsoby pospájania jednotlivých bodov do celku sa nám zdajú byť nezlučiteľné. Z tohto dôvodu sa nám to ich vnímanie vzťahov medzi jednotlivými vecami javí iracionálnym, subjektívnym, či svojvoľným.
Je to ako keď raz vieme, že niečo je čierne, a jasne a zreteľne rozumieme dôvodom, prečo je to tak, no v tom k nám zrazu napochoduje ktosi, kto začne tvrdiť, že je to biele. Väčšina z nás v tejto situácii vôbec nebude zvažovať možnosť, že by azda dotyčný mohol rozumieť skutočným dôvodom svojho presvedčenia rovnako jasne a zreteľne, ako my rozumieme tým našim. Zdá sa nám totiž nezlučiteľné, aby veci mohli byť čierne i biele súčasne. Niekto z nás dvoch sa teda musí mýliť. A my sa predsa nemýlime! A tak vznikne v našej mysli dojem, že dotyčný podivín myslí „iracionálne“ a jeho myšlienkové pochody snáď musia pochádzať z akýchsi pochybnejších a menejcenných zdrojov, než je skutočné porozumenie. Z akých? No predsa „iracionálnych“! Takto v kocke vzniká v ľudskej mysli subjektívny vnem „iracionálne uvažujúceho človeka“.
Kedykoľvek siahame po tomto vzorci myslenia, narazíme na dva zásadné limity. Za prvé, nie je pravda, že by veci nemohli byť súčasne čierne i biele, prípadne šedé či farebné. A za druhé, nech sme, kto sme, aj my sa môžeme mýliť. Z týchto dôvodov sa až príliš často stáva, že tí, ktorých na základe vyššie popísaného vzorca prvoplánovo považujeme za „iracionálnych“, sú od nás v skutočnosti múdrejší a my by sme najlepšie spravili, keby sme im pokorne načúvali a učili sa od nich.
Ako príklad nám môže poslúžiť údajne „iracionálne“ vnímanie vzťahu medzi kategóriami „Ja“ a „Ty“ adeptami najrôznejších duchovných náuk. V spirituálnych a ezoterických kruhoch po celom svete môžete naďabiť na rôzne obmeny vety „Ja som ty a ty si ja“. Táto veta sa bežnému človeku javí ako vrcholné dielo ľudskej iracionality. Vraví si: „Ja som predsa ja a ty si ty. Taký je vzťah medzi tebou a mnou objektívne. Ja nie som ty a ty nie si ja. Čo tak si už úplne blbý, že to nechápeš?“ Myslíme si, že „podivíni“ z ezoterických kruhov sú podivínmi preto, lebo na rozdiel od nás nechápu to, čo musí byť každému už na prvý pohľad zrejmé. Že medzi kategóriami „Ja“ a „Ty“ nie je vzťah rovnosti. Chápeme, že tieto dve kategórie spájajú rôzne typy vzťahov a princípov. Napríklad platí, že v interakcii medzi „Ja“ a „Ty“ obaja zisťujeme, čo má „Ja“ a „Ty“ spoločné a čo rozdielne. No rozhodne neplatí, že „Ja“ a „Ty“ sme jedno a to isté. Čosi také je už na prvý pohľad zjavný nezmysel! V tom najlepšom možnom prípade človek, ktorý to tvrdí, nerozoznáva medzi neadekvátnou metaforou a realitou. V tom horšom celkom stratil akýkoľvek zdravý úsudok.
Jedine, že by to celé bolo inak. Možno, že ľudia, ktorí svoje pre mňa nezrozumiteľné poznanie popisujú vetou „Ja som ty a ty si ja“, toho odo mňa v skutočnosti vedia viac a nie menej. Možno, že som to ja, kto by sa mal učiť od nich, a nie naopak. Možno, že títo ľudia odo mňa majú o skúsenosť viac, nie o vedomosť menej. Možno, že ten skutočný dôvod, prečo sa mi ich slová zdajú iracionálne, je, že im zatiaľ nie som schopný rozumieť. Možno, že vzťah medzi „Ja“ a „Ty“ vnímajú odlišne než ja jednoducho preto, lebo si odlišne definujú i samotné kategórie „Ja“ a „Ty“. Možno, že príde deň, kedy mi ich slová začnú dávať celkom nový význam – a bude to zhodou okolností deň, keď spoznám istý nový rozmer života. Alebo snáď poznám všetky rozmery života už dnes a môžem považovať za samozrejmé, že som schopný porozumieť všetkému, čo je múdre a pravdivé? Pre informáciu, adepti duchovných náuk z celého sveta už tisícročia zasväcujú i celý svoj život tomu, aby boli ešte pred smrťou schopní porozumieť významu slov „Ja som ty a ty si ja“. A keď im raz porozumejú, vedzte, že sa v ich svete zmení všetko. Napríklad i taký vzťah k smrti. Môže sa snáď človek, ktorý akýmsi tajomným spôsobom rozumie, že nie je iba sebou, ale súčasne i vami a mnou, báť smrti rovnakým spôsobom, ako sa jej bojí ten, kto takýto typ poznania nemá? A čo jeho predstava o tom, ako prežiť dobrý život? Myslíte si, že je totožná s predstavou tých, ktorí svoje životy zasvätili zarábaniu peňazí, aby si mohli dovoliť zakúpiť najmodernejšie technologické vymoženosti a na staré kolená sa odsťahovať na Havaj?
Čo na to my, moderní ľudia Západu? Pre nás je ďaleko pohodlnejšie, než konfrontovať našu vlastnú nevedomosť, týchto ľudí jediným šmahom ruky zmiesť zo stola ako „iracionálnych“. Ba nedajbože, aby sme ich podivným slovám sami porozumeli – to by totiž muselo znamenať, že sme sa sami stali iracionálnymi! No viete, čo? My ako jednotlivci za toto hlúpe správanie nemôžeme. Je to totiž práve naša spoločnosť, kto ho v nás vypestoval. Tá nás totiž neúnavne presviedča o tom, že spôsob, akým vníma a chápe svet priemerný vysokoškolsky vzdelaný muž Západu, je „objektívne racionálny“, zatiaľ čo všetky ostatné spôsoby chápania sveta sú „objektívne iracionálne“. A to si píšte, že priemerný vysokoškolsky vzdelaný muž Západu nemá ani šajnu o ľuďoch, ktorí rozumejú, že sú vlastne nielen sebou, ale aj ním. Naša samoľúba kultúra sa tak dopúšťa obrovskej krivdy na ľuďoch s odlišným kultúrnym, náboženským, filozofickým a ideovým pozadím.
Čoho sa spoločnosť dopúšťa, keď určitý typ názorov označuje za “iracionálny”
Lenže príčinou nášho dojmu, že je niekto „iracionálny“, nie je to, že by tento človek žil v zajatí akejsi zvláštnej hypnózy, ktorá by ho činila neschopným rozpoznať „objektívnu iracionalitu“ vlastných myšlienok. Nejde tu o to, že by bol natoľko „vzdialený od reality“, aby nedokázal pochopiť, že on je on a vy ste vy. To všetko sú len naše obmedzené predstavy, ktoré do týchto ľudí projikujeme, pokiaľ nezdieľame ich skúsenosť. Tou skutočnou príčinou nášho vnemu cudzej „iracionality“ je naša vlastná neschopnosť danému človeku porozumieť. A pokiaľ sa raz nálepka „iracionality“ zaužívala na označovanie určitých typov ľudí či názorov na celospoločenskej úrovni, znamená to iba toľko, že týmto ľuďom a ich názorom nie je schopná porozumieť ani samotná spoločnosť. Presnejšie povedané, nie sú im schopní porozumieť tí z jej členov, ktorých táto spoločnosť považuje za najmúdrejších a „najracionálnejších“ a ktorých mienku si ctí.
Na okamih sa ešte raz presuňme od pseudoobjektívneho chápania problematiky „ľudskej iracionality“ našou spoločnosťou k jej subjektívnemu, prirodzenému chápaniu. Dôležitý fakt, ktorý stojí za zmienku, je, že prakticky takmer vždy, keď z rozhovoru s druhým človekom usúdime, že je „iracionálny“, vznikne súčasne i v tej jeho mysli rovnaký subjektívny dojem o nás. Kto je tu teda naozaj „iracionálny“? Táto otázka je vždy otázkou typu „slovo proti slovu“. To, na čom sa teda naša spoločnosť skutočne podieľa fixným označením Jožových názorov za „racionálne“ a Eviných za „iracionálne“, je utvrdenie Joža v tom, že jeho vnímanie Evy ako „iracionálnej“ zodpovedá „objektívnej realite“, a súčasne ukrivdenie Eve vytvorením dojmu, že jej vnímanie Joža ako presne rovnako „iracionálneho“ je čisto subjektívne a na rozdiel od toho Jožovho nemá žiaden vecný význam. Hoci teda obaja vnímajú toho druhého v zásade rovnakým spôsobom ako ten druhý ich, Jožovi sa na toto vnímanie dostane od spoločnosti spätnej väzby „Jožo, ty si taký super, že dokážeš rozlíšiť ľudskú iracionalitu! Mal by si ísť prednášať na vysokú školu a všetkým tým, ktorí to ešte stále nedokážu, pekne ukázať!“ , zatiaľ čo Eva sa dočká tak nanajvýš obvinenia, že je divná a jej vnímanie je „subjektívne“. V takto nevyváženej východiskovej pozícii, kde je Evin spôsob chápania sveta fakticky už vopred označený za menejcenný, následne len veľmi ťažko hrať akúkoľvek férovú hru. Zmysluplná intelektuálna diskusia medzi Jožom a Evou je prakticky už vopred vylúčená. Spoločnosť sa jednoducho pretláčaním svojho vlastného konceptu „iracionality“ chopila roly akéhosi sudcu, ktorý má právo s konečnou platnosťou označiť jeden typ názorov za privilegovaný a všetky ostatné za menejcenné. Súčasne s tým presvedčila svet o tom, ktorá zo strán je “dobrá”, ktorá “zlá” a ako by asi tak mala zápletka tejto našej rozprávky skončiť, aby bolo možné hovoriť o šťastlivom konci.
Vnímanie druhých ľudí a ich názorov má byť fluidné a podliehať vývoju
Racionalitu či iracionalitu v zmysle, v akom tieto pojmy naša spoločnosť bežne používa, v žiadnom prípade nemožno považovať za objektívne kategórie. Ich vnímanie je závislé od toho, kto vníma, a to na základe mimoriadne primitívnej definície: „Racionálny je ten, kto vníma svet rovnakým spôsobom ako ja.“ Má to však svoj háčik. Tí z nás, ktorí po celý svoj doterajší život neokúsili viac než jeden spôsob nazerania na svet, to totiž nemajú ako zistiť. Jednoducho nikdy nezískajú skúsenosť, ktorá by im umožnila subjektívnu povahu konceptu ľudskej „iracionality“ prekuknúť. A predsa každý, kto stihol vystriedať viac než jeden pohľad na svet a aspoň raz v živote si naozaj úprimne a s pokorou povedal „Viem, že nič neviem“, potvrdí, že je to tak. S tým, ako sa človek vyvíja, vyvíja sa i jeho vnímanie ostatných ľudí. Práve preto sa každý, ktorý v živote rastie a nebojí sa sebareflexie, skôr či neskôr zákonite dopracuje k poznaniu, že jeho vnímanie druhých ľudí je relatívne. Budú obdobia, kedy budeme vzhliadať k jedným, sympatizovať s druhými, ohovárať tretích a bojovať proti štvrtým. Budú však i obdobia, kedy to bude presne naopak. Budú dni, kedy si povieme: „Aha, týchto ľudí som podcenil“. V jeden deň sa možno pozrieme na akéhosi podivína a pokrútime pritom hlavou: „Tento človek si zrejme fakt neuvedomuje, ako na ľudí pôsobí“. Na ďalší deň v ňom však možno rozpoznáme múdreho muža či ženu a povieme si: „Tak tento človek si na rozdiel odo mňa po celý ten čas uvedomoval to, čo dnes už konečne chápem aj ja! Nikdy by mi nebolo napadlo, že niektorí ľudia si v sebe môžu nosiť tak hlboké poznanie! Dnes už chápem, že tento človek si so svojím poznaním musel uvedomovať, že na tom, ako ho vnímajú hlupáci, ako som bol ja, vôbec nezáleží. Chvalabohu, že našiel silu byť sám sebou!“
Zakaždým, keď si uvedomíme, že na ľudí a ich názory sa možno pozrieť aj z inej perspektívy, získavame väčšiu slobodu byť tým, kým skutočne byť chceme. Začneme si totiž čoraz zjavnejšie uvedomovať, že nejestvuje takmer žiaden človek na svete, ktorého vnímanie by bolo natoľko objektívne a dôležité, aby malo na jeho mienke o tom, akí sme vo chvíľach, kedy sa cítime byť sami sebou a robíme to, čo milujeme, akosi „objektívne“ záležať. To dokonca ani v prípade, že by jeho spôsob vnímania našej osoby zdieľalo 99 percent populácie. To, či nám na niečej mienke o našej osobe bude alebo nebude záležať, je totiž otázkou našej subjektívnej voľby. A nie je vôbec jedno, komu sa rozhodneme toto privilégium vložiť do rúk! Pretože práve k tomu „typu ľudí“ (a k pohľadu na svet, ktorý reprezentuje), na ktorého mienke nám bude záležať, sa následne budeme smerovaním svojho života chtiac či nechtiac približovať. Osobne preferujem, ak o otázke, k akému typu ľudí sa v živote chceme približovať, rozhodujeme vedome, na základe toho, aký typ ľudí a aký spôsob života je nášmu srdcu blízky. Nie pasívne, na základe viery, ktorá nám diktuje, akými sme “objektívne” a či je to dobré alebo zlé. (Poznámka: isteže je otvorenosť voči konštruktívnej kritike dôležitá a zabarikádovanie sa voči spätnej väzbe hlúposť. To, čo v tomto bode spochybňujem, je skôr predstava mnohých kritikov, že pokiaľ sú spoločnosťou sami oni označovaní za “racionálnych” a objekt ich kritiky za “iracionálneho”, tak kritizovanému človeku rozumejú lepšie, než si rozumie on sám, a ich kritika je “objektívna”.)
Možnosť rásť a pozorovať, ako sa naše subjektívne vnímanie jednotlivých ľudí s plynutím času mení, je navyše i veľkou školou. Možno tou najväčšou školou života. Ten, kto si už stihol uvedomiť, že jeho vnímanie druhých je subjektívne a závislé od jeho aktuálneho psychologického nastavenia, disponuje darom, ktorý mu už nikdy nikto nevezme. Je schopný sa zo svojich interakcií s druhými ľuďmi učiť o tom najdôležitejšom predmete skúmania všetkých čias – o sebe samom. Čosi také by nikdy nebolo možné pre človeka, ktorý si v škole osvojil rigidné definície dvoch kategórií ľudí, „racionálnych“ a „iracionálnych“, a týchto definícií sa drží po zvyšok svojho života.
Iba ten, kto v živote nerastie, vníma základné „typy ľudí“ pred svojou smrťou v zásade rovnakým spôsobom, aký mu bol vlastný už v časoch jeho dospievania. Z môjho pohľadu ide o veľmi smutný osud. Tento človek zomiera s naivným jednorozmerným chápaním sveta. K šťastiu mu však slúži fakt, že sám netuší, že tu vôbec nejaký dôvod na smútok existuje. Nakoľko totiž žiaden iný než jednorozmerný svet nikdy nepoznal, nevie ani, o čo prišiel tým, že nespoznal ten mnohorozmerný svet nekonečnej hĺbky. Svet, ktorý dokáže človeka každým dňom znova a znova prekvapiť a v ktorom je možné každý deň nanovo zistiť, že vieme, že nič nevieme. Svet, v ktorom každý každému nastavuje zrkadlo, aby sme všetci spoločne rástli a posúvali sa vpred.
Myslíte si, že naša spoločnosť nás v poznaní tejto dimenzie vesmíru podporuje? Tá je žiaľ ešte stále sto rokov za opicami a pracuje len s jediným atlasom sveta. Jednorozmerným. V súlade s ním verí, že do momentu, kým bude vaša individuálna perspektíva sveta totožná s tou jej kultúrnou (prezentovanou ako „vedeckou“), bude objektívna a spolu s ňou budú objektívne i vaše súdy o druhých ľuďoch. A samozrejme i o sebe samom a svojej vlastnej múdrosti. Podmienky na rast ako vyšité.
Ako si teda “iracionalitu” definuje naša západná kultúra?
Namiesto toho, aby naša spoločnosť vniesla do povahy subjektívneho vnímania „iracionality“ či „divnosti“ hlbšiu úroveň porozumenia, alebo aspoň ostala ticho a naše snahy o toto porozumenie nemarila, spravila v súlade so svojou vierou pravý opak. Prisúdila týmto konceptom štatút čohosi objektívneho,domnelo nezávislého od nášho vnímania. Následne rozhodla za nás, aké typy ľudí budú odteraz považované za „objektívne“ divných či iracionálnych. Kritériom, samozrejme, nebolo nič iné, než ich nesúlad s jej vlastným kultúrne preferovaným spôsobom nazerania na svet. Odargumentovať to nebolo vôbec tak ťažké, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V centre našej západnej kultúry totiž už štyri storočia stojí moderná veda a väčšina súčasnej populácie si vedu mimoriadnym spôsobom idealizuje. Je presvedčená, že spôsob chápania sveta, reprezentovaný modernou vedou, je akýmsi zvláštnym spôsobom objektívny, objektívnejší než akýkoľvek iný. No objektívne sú tak nanajvýš konkrétne vedecké fakty. Rozhodne nie filozofické názory, z ktorých sa vedci vo svojich snahách o objektívnu vedu odpichujú. Takzvane „vedecký pohľad na svet“ v skutočnosti z vedy nijako nevyplýva, ale naopak, veda jeho platnosť z historických dôvodov predpokladá. Viac než čímkoľvek iným je „vedecký pohľad na svet“ naším (západným) kultúrne preferovaným spôsobom filozofického chápania sveta. Ani tak ušľachtilú inštitúciu, akou je veda, totiž nemožno vytrhnúť zo širšieho kultúrno-filozoficko-historického kontextu, do ktorého je zasadená. Ako nová, „objektívna“ definícia iracionality sa teda v našej kultúre prezentuje svetonázorový nesúlad s „vedou“.
Lenže skutočný vedec vie, že nič také ako súlad či nesúlad s „vedou“ neexistuje. Vlastne ani existovať nemôže. Deň, v ktorý by čosi takéto existovať začalo, by totiž v skutočnosti musel byť dňom smrti vedy. Stotožňovanie vedy s jedným typom filozofických, náboženských, ideologických, či akýchkoľvek iných názorov a kladenie ostatných názorov do zdanlivej opozície k vede ako takej, by bolo popretím všetkých základných princípov vedy. Hovoriť o akomsi “všeobecnom nesúlade s vedou” teda môžu len dva typy ľudí – ľudia, ktorí filozofickej podstate vedy nerozumejú, a propagandisti. Ak teda chceme pomenovávať veci pravými slovami, tak to, čo pod „iracionalitou“ naša spoločnosť chápe skutočne, nie je logická nekonzistentnosť s vedou ako takou, ale s materialisticko-redukcionistickým chápaním sveta. Ide o filozofický svetonázor, ležiaci v centre moderného vedeckého chápania sveta. V tejto chvíli nemusíte nutne vedieť, čo tieto cudzie slová znamenajú. Postupne si ich vysvetlíme v priebehu knihy. Pokiaľ by vás však táto problematika zaujímala, s úvodom do problematiky materializmu sa môžete oboznámiť napríklad i v tejto kapitole knihy.
V mainstreamovom diskurze, obzvlášť v tom mediálnom, však možno natrafiť i na ďalšie, ešte užšie chápanie iracionality. To sa popri filozofii materializmu zakladá i na jej extrémnom logickom vyústení v podobe ďalších dvoch vysoko špecifických, avšak v súčasnosti populárnych filozofických názorov, pozitivizmu a scientizmu. Podľa tých možno za pravdu, hodnú diskusie, považovať len to, čo je vedecky dokázané (pozitivizmus) a veda je jedinou skutočnou cestou k poznaniu (scientizmus). Tieto filozofické prúdy považujú filozofiu za historický prežitok s jediným údelom – dospieť k vynálezu modernej vedy – pričom sami seba nepovažujú za záležitosť filozofie, ale zdravého rozumu. Hlasy týchto filozofických prúdov sú dnes v akademickej obci mimoriadne populárne a táto ich popularita sa preniesla i do nášho lokálneho, ako i celozápadného mediálneho diskurzu. A predsa by si akademická komunita nikdy nedovolila podrobiť im svoju definíciu racionality a iracionality. Čosi také sa však už nedá povedať o našich mainstreamových médiách, ktoré sa z nemalej miery podujímajú na formovaní každodennej reality väčšiny z nás. V tých najvplyvnejších mienkotvorných médiách, názorovo zakorenených vo filozofiách pozitivizmu a scientizmu, sa ako „iracionálny“ po novom prezentuje vlastne každý, kto si v zásadných otázkach dovolí odporovať aktuálnemu vedeckému konsenzu, teda názoru, na ktorom sa zhoduje väčšina vedeckej komunity.
Tej prvej, širšej definícii budem venovať celé dva zväzky tejto knihy. Avšak za pár odstavcov predsa len stojí i tá druhá, užšia. Bolo by mimoriadne naivné si myslieť, že všetko, na čom sa v danom momente zhoduje väčšina vedeckej komunity, je objektívne pravdivé. Ešte v prvej polovici minulého storočia sa napríklad vedecká komunita všeobecne zhodovala na tom, že novorodenci nie sú schopní pociťovať bolesť a ich plač je len čisto mechanickou reakciou na fyzikálne podnety, prichádzajúce z tela. Pod vplyvom tohto presvedčenia bolo v tej dobe bežnou praxou vykonávať novorodencom operácie bez anestézie. V tej istej dobe sa tiež vedci ešte stále zhodovali i na existencii špecificky ženskej psychickej choroby, známej ako hystéria. Za hysterické boli označované prakticky všetky ženy, ktoré nezapadali do spoločnosťou preddefinovanej mozaiky večne spokojnej, poslušnej, tichej a z davu príliš nevyčnievajúcej ženy. Akékoľvek výraznejšie známky emocionality, nespokojnosti, konfliktnosti či nekonformnosti – prejavy, u mužov akceptované ako normálne – boli u žien považované za príznaky psychického ochorenia. Koncept hystérie sa tak stal akýmsi mužmi vymysleným nástrojom na udržiavanie vlastného spoločenského postavenia prostredníctvom systematickej dehumanizácie autenticky sa prejavujúcich žien.
Dnes sa už nespokojné ženy za choré nepovažujú a novorodenci sa bez anestézie neoperujú, no napriek tomu je smiešne si myslieť, že veda už dosiahla svoj vrchol a všetko, na čom sa vedci zhodnú dnes, musí byť pravdivé. Čo nám dáva do rúk tú neoblomnú istotu, že všetky vedecké omyly a zlyhania sa týkajú výhradne minulosti a dnes sme už tak múdri, že k nim viac nedochádza? Skutočnou príčinou týchto fatálnych vedeckých omylov pritom nie je nič iné, než fakt, že v dobe, kedy k nim došlo, si ľudia o úrovni svojho aktuálneho poznania mysleli presne to samé, čo dnes.
Objektívna pravda a pravda, na ktorej sa v danej dobe zhodne väčšina kompetentných členov vedeckej komunity, sú dve rozdielne veci. Pod vplyvom pozitivistického svetonázoru sú si tohto rozdielu nie všetci vedomí. Fakty a vedecký konsenzus nie je jedna a tá istá vec. Najkrajšou definíciou faktov, akú som k dnešnému dňu počul, znie takto: Fakty sú to, čo robí faktické tvrdenia pravdivými. Ak teda tvrdím, že človek nedokáže prežiť bez kyslíka (faktické tvrdenie), objektívnym faktom je to, čo v konečnom dôsledku rozhodne o tom, že moje tvrdenie je pravdivým – teda fakt, že človek bez kyslíka skutočne neprežije. A keď poviem, že najväčším štátom Európy je Slovensko (faktické tvrdenie), objektívnym faktom je to, čo v konečnom dôsledku rozhodne o tom, že moje tvrdenie pravdivým nie je – teda fakt, že Slovensko nie je najväčším štátom Európy. Pokiaľ sa však ako „objektívny fakt“ prezentuje Darwinova evolučná teória so všetkým, čo k nej patrí, prípadne „fakt“, že jedinou cestou z pandémie je očkovanie, v skutočnosti sa tým nemieni nič iné, než to, že na Darwinovej teórii či absolútne kľúčovej role očkovania v manažmente pandémie sa zhoduje väčšina súdobej vedeckej komunity. Ide o dve diametrálne odlišné kategórie vecí. Označovanie tej druhej z nich slovom „fakty“, či „objektívne fakty“, je buď výsledkom splošteného vnímania pod vplyvom slepého stotožnenia s pozitivistickým chápaním sveta, alebo bohapustým zavádzaním.
Dokonca i taký klasik filozofie vedy, akým bol dnes už konzervatívny Karl Popper, tento rozdiel dobre poznal. Už on v 60-tych rokoch minulého storočia tvrdil, že vedecká metóda zo svojej podstaty nie je kompetentná niečo dokázať, ale iba to vyvrátiť. Veda tak podľa neho nespočíva v neustálom dokazovaní nových a nových právd, ale naopak, v neustálom vyvracaní „právd“ starých. V jeho ponímaní sa teda za „objektívne“ malo považovať to, na čom v súčasnosti existuje všeobecný vedecký konsenzus – inými slovami to, čo sa zatiaľ ešte vyvrátiť nepodarilo. Lenže i takto chápané „objektívne“ pravdy možno za pravdy považovať iba dočasne. Nie je preto „objektívny“ ako objektívny. To, čo sa zatiaľ ešte nevyvrátilo, je totiž jedna vec. No to, čo rozhoduje o pravdivosti či nepravdivosti faktického tvrdenia, je vec druhá. Skutočne objektívna pravda je predsa nadčasová a nemôže sa meniť tak, ako sa menia názory vedcov. Každý z nás si preto v istom momente musí položiť otázku, čo vlastne chce využívaním svojej schopnosti myslieť dosiahnuť. Chce iba prežiť pokojný život, zdieľať so svojimi blízkymi jeden a ten istý svet a pragmaticky čeliť problémom, ktorým sa nemožno vyhnúť? Alebo chce hľadať skutočne nadčasovú a objektívnu pravdu a s ňou i tie najdokonalejšie riešenia tých najpálčivejších existujúcich problémov, a súčasne prežiť ten najzmysluplnejší možný život bez obmedzení? Musíme sa rozhodnúť, či prehltneme modrú alebo červenú pilulku. V tom prvom prípade sa môžeme plne uspokojiť, ak sa naše úvahy budú točiť okolo „objektívnych faktov“ a „objektívnej pravdy“ v pozitivistickom či popperovskom zmysle. V tom druhom to však už viac nestačí. Človeka, ktorý zatúžil po skutočnom poznaní, už zaujíma len a len objektívna pravda bez úvodzoviek. A takýto človek nikdy nebude limitovať svoje myslenie a predstavivosť tým, čo spoločnosť označila ako “iracionálne”.
Až raz bol kváziobjektívny koncept „iracionality“ na svete, mohol sa stať predmetom vedeckého skúmania. Za situácie, kedy bola spoločnosť presvedčená, že vie, aké typy názorov sú „racionálne“ a aké „iracionálne“, sa vlastne už len čakalo na prvého výskumníka, ktorý príde s nápadom skúmať pôvod „iracionality“. Samozrejme, „racionálnym“ spôsobom, teda akokoľvek inak, len nie z tej perspektívy, ktorú „iracionálni“ jedinci skutočne zastávajú. Koniec koncov, naša naivná spoločnosť takýto nápad vítala s otvorenou náručou. Nešlo predsa o nič menej, než o podporenie nášho subjektívneho kultúrneho rozlíšenia medzi správnym a nesprávnym nazeraním na svet autoritou vedy. A veda má teda sakra veľkú autoritu! Vo vedeckých žurnáloch tak relatívne rýchlo začali pribúdať štúdie o tom, prečo sú vlastne „objektívni podivíni“ takí iracionálni a čomu sa máme vystríhať, aby sme náhodou neskončili ako oni. O výsledkoch týchto štúdií sa začali písať knihy a robiť sa ohľadom nich osveta pre širokú verejnosť. Napokon sa oboznámenie s takto získanými „objektívnymi“ poznatkami o hrozbách ľudskej „iracionality“ stalo novou definíciou sebapoznania, ako i normou, ktorej napĺňanie je dnes spoločensky mimoriadne oceňované. Ba v mnohých kruhoch doslova i vynucované. O tom však už viac v ďalších kapitolách.